Mediácia na pracovisku 2016 – výzvy a očakávania

Workplacemediation, resp. mediácia na pracovisku (ďalej len MnP), je jedným z najdynamickejšie sa profilujúcich segmentov mediácie, o ktorý sa čoraz intenzívnejšie začína zaujímať odborná i laická verejnosť, podnikateľov nevynímajúc. Predovšetkým v tejto komplikovanej a turbulentnej dobe, a to nielen v pracovnom prostredí, je doslova manažérskou nevyhnutnosťou sa bližšie oboznámiť s inštitútom mediácie, s jeho možným aplikačným ukotvením na pracovisku, s jeho kompatibilitou s inými, už používanými nástrojmi riešenia konfliktov, s jeho príspevkom ku skvalitneniu vnútrofiremnej komunikácie na vertikálnej či horizontálnej úrovni a pod.

Len na ilustráciu, podľa stále aktuálnej štatistiky Amerického centra pre štúdium práce (ALSC) venujú denne manažéri v USA v priemere od 20 % do 25 % z pracovného času riešením konfliktov na pracovisku.

Z toho vyplýva aj nevyhnutnosť nastavenia vnútrofiremného, resp. vnútroinštitucionálneho systému na riešenie konfliktov, ktoré budú nielen pod vplyvom rôznych objektívnych či subjektívnych skutočností, ale aj výslovne súkromných dôvodov neustále narastať a súčasne meniť svoju štruktúru.

Ašpirovať na jednu z alternatív riešenia konfliktov na pracovisku má práve inštitút mediácie, čoho dôkazom je napríklad aj výrazná profilácia tém v rámci MnP.

Mediačná prax na Slovensku

Pred hlbším ponorením sa do témy MnP dovoľte pár viet o tomto fenoméne.

Všeobecná vedomosť o mediácii sa dá zhrnúť do definície, že ide o jediné mimo-súdne, neautoritatívne riešenie konfliktov, ktoré je v rámci slovenského právneho systému regulované vlastným zákonom (zákon č. 420/2004 Z. z. o mediácii) a použiteľnosť tohto inštitútu je expressis verbis uvedená v civilnom procesnom práve. Výraz pochádza z latinčiny a znamená „stredný“, „nestranný“, „nezávislý“, ale tiež napr. „sprostredkovaný“.

Už tento široký záber v samotnom preklade naznačuje, že pojem mediácia má množstvo definícií, ktorých spoločným menovateľom je však jedno podstatné: zásah tretej strany do nefungujúcej, poruchovej komunikácie, sprostredkovanie riešenia konfliktných a problémových situácií, uľahčenie vzájomnej komunikácie a vzájomné chápanie sa.

Z toho možno odvodiť aj pozíciu mediátora, ktorý na rozdiel od sudcu, arbitra či rozhod-cu (autorita tretej strany) nikdy nevynáša vlastné rozhodnutie, vlastný názor.

Na rozdiel od autoritatívnych riešení sa pri mediácii hľadanie vinníka mení na hľadanie riešenia. Mediátor je odborníkom na proces a nie na obsah sporu a zameriava sa na vytvorenie priaznivej atmosféry, kultivovaného dialógu medzi stranami. Spoločne s účastníkmi mediácie (rozhodnutie je v rukách strán) hľadá možnosti riešenia, používa rôzne nástroje a techniky vedenia mediačného konania. Predmetom sporu totiž od začiatku do konca disponujú mediačné strany, ktoré hrajú kľúčovú úlohu v konflikte.