II. Zhrnutie rozhodovania súdov a právnej praxe (Konateľ a spoločník z hľadiska pracovnoprávnych vzťahov)

V prípade rozhodovania súdov, ako aj právnej praxe možno vidieť tri rozmery otázky postavenia konateľa vo vzťahu k pracovnému právu, resp. k právu všeobecne:

1. prípustný a neprípustný súbeh postavenia konateľa a zamestnanca (konkurencia činnosti),
2. (ne)konanie v rozpore s oprávnenými záujmami toho, za koho sa koná,
3. znaky závislej práce, podriadenosť a nadriadenosť.

Pri hodnotení rozhodovania súdov možno identifikovať, že niektoré otázky sú nedopovedané – ako napr. otázka, ak konateľ spoločnosti, ktorá zamestnáva napr. 100 osôb a ktorý má realizovať aj úlohy vedúceho zamestnanca – pozri § 9 ods. 3 ZP – t. j. riadiace právomoci v pracovnoprávnych vzťa­hoch, avšak v postavení zamestnanca nie je (a je problém, aby aj bol, pretože chýba znak podriadenosti), a teda nemôže byť ani v postavení vedúceho zamestnanca.

V tejto súvislosti možno ďalej poznamenať, že pri niektorých rozhodnutiach okresného súdu nedošlo k odvolaniu, resp. krajského súdu k dovolaniu, platí teda rozhodnutie tohto súdu, ako je.

To automaticky nemusí znamenať, že tento súd rozhodol správne (napr. ak by rozhodoval NS SR, jeho rozhodnutie by mohlo byť iné – vidno to aj na rozhodnutiach NS ČR). Ide však o vzorku rozhodovania slovenských súdov o týchto otázkach, kde na seba vzájomne odkazujú a odkazujú aj na niektoré rozhodnutia českých súdov.

1. Prípustný a neprípustný súbeh postavenia konateľa a zamestnanca (konkurencia činnosti)

V prvom rade je potrebné rozobrať otázku samotnej možnosti výkonu funkcie konateľa v pracovnoprávnom vzťahu.

Tieto rozhodnutia kvantitatívne dominujú.

V podmienkach SR, ale aj ČR (slovenské súdy vo viacerých rozhodnutiach podporne citujú z rozhodnutí českých súdov a právny základ Obchodného zákonníka je z roku 1991, Zákonník práce bol tiež rovnaký pre ČSR) sa súdy už od 90. rokov zaoberali nasledujúcou otázkou: Môže byť činnosť (funkcia) konateľa vykonávaná v pracovnom pomere?

Súdy na túto otázku dali jednoznačný záver, že nemôže. V SR ide o rozhodnutie NS SR 5 Cdo 92/97 (judikát R 48/1999), v ČR ide o rozhodnutie Vrchného súdu v Prahe 6 Cdo 108/92 (judikát R 13/1995). Tieto rozhodnutia pravidelne citujú aj slovenské súdy nižšieho stupňa.

V podmienkach ČR určitý rozruch spôsobil nález Ústavného súdu ČR (I. ÚS 190/15), kde sa prelamuje rozhodovanie ...