Garancie osobnej slobody z pohľadu väzby

Bc. Borislav Usačev
študent dennej formy 2. ročníka magisterského stupňa štúdia Paneurópska vysoká škola, Fakulta práva

1. Úvod

Osobnú slobodu môžme zaradiť medzi najzákladnejšie ľudské práva. Jej ochrana je garantovaná nielen na vnútroštátnej úrovni, napr. ústavným zákonom č. 460/1992 Zb. Ústava Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava SR“), ale i mnohými právnymi dokumentmi s nadnárodným charakterom. V tomto kontexte má azda najväčší význam Európsky dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Európsky dohovor“) a s ním súvisiaca judikatúra štrasburských orgánov ochrany práva, ktoré vychádzajú z klasického chápania slobody človeka a v rámci systému common law predstavujú veľmi svedomitý prístup k zásahom štátu do fyzickej slobody človeka.

Nie každé obmedzenie osobnej slobody z hľadiska svojej intenzity predstavuje porušenie práva na osobnú slobodu. Ide predovšetkým o také zásahy, ktoré z hľadiska povahy obmedzenia, dĺžky jej trvania, ako i spôsobu výkonu nedosahujú intenzitu porušenia osobnej slobody. V praxi môže ísť zväčša o kontrolu totožnosti alebo osobnú prehliadku. Dôvody obmedzenia osobnej slobody musia byť veľmi konkrétne a vždy musí byť dôsledne zachovaná ich subsidiarita, navyše môžu byť použité iba ako krajné riešenie, pri neexistencii odlišného spôsobu riešenia.

Ústava SR a Európsky dohovor zhodne poskytujú ochranu nielen voľne pohybujúcim sa občanom, ale taktiež i cudzincom a väzňom. Zásah do uvedeného práva spočíva v pozbavení osobnej slobody človeka akoukoľvek formou konania zo strany štátu. V tejto súvislosti prichádza do úvahy zatknutie, zadržanie alebo väzba, ktorej sa neskôr budem bližšie venovať. Subjekty, ktoré najčastejšie porušujú právo na osobnú slobodu, sú predovšetkým policajné orgány štátu.

V tomto článku sa bude pozornosť upriamovať najmä na situácie, ktoré by sme mohli subsumovať pod článok 17 Ústavy SR a s tým spojené rozhodnutia Ústavného súdu SR a svoj priestor bude ponechaný i riešeniu danej problematiky z pohľadu článku 5 Európskeho dohovoru a judikatúry štrasburských orgánov ochrany práva.

2. Ústavné záruky osobnej slobody

Ochrana osobnej slobody v našom právnom poriadku je priznaná najmä článkom 17 Ústavy SR. Tento článok v ďalšom texte bližšie rozoberiem.

Článok 17 ods. 1 Ústavy SR zaručuje osobnú slobodu. Čo je potrebné rozumieť pod osobnou slobodou, priblížil Ústavný súd SR vo svojej rozhodovacej činnosti takto:

Osobnú slobodu je nevyhnutné ponímať ako voľný, ničím neobmedzený pohyb jedinca, ktorý sa môže na základe vlastného rozhodnutia zdržiavať na určitom mieste alebo slobodne z tohto miesta odísť. III. ÚS 204/02. Nález z 22. januára 2004.

Článok 17 ods. 2 Ústavy SR zakotvuje generálnu ochranu osobnej slobody bez ohľadu na dôvod obmedzujúci osobnú slobodu. K obmedzeniu osobnej slobody teda môže dôjsť len za splnenia jednej formálnej podmienky a dvoch kumulatívne určených materiálnych podmienok. Formálna podmienka spočíva v obmedzení osobnej slobody na základe zákona. Prvou materiálnou podmienkou oprávňujúcou obmedziť osobnú slobodu je dôvod ustanovený právnym poriadkom ako dôvod pre obmedzenie osobnej slobody. Druhá materiálna podmienka je založená na uložení obmedzenia osobnej slobody takým ...