V poslednom čase sa kladie čoraz väčší dôraz na dodržiavanie dobrých mravov a dodržanie zákazu zneužívať práva na úkor druhých aj v odvetví pracovného práva. V zmysle Čl. 2, ale aj § 13 ods. 3 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonníka práce v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákonník práce“) výkon práv a povinností, ktoré vyplývajú z pracovnoprávnych vzťahov, musí byť v súlade s dobrými mravmi.
Ust. § 1 ods. 4 Zákonníka práce ustanovuje princíp subsidiarity. Z neho vyplýva, že tam, kde konkrétna právna úprava vo všeobecnej časti Zákonníka práce chýba, je potrebné použiť v plnej miere Občiansky zákonník. A práve zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky zákonník“) ustanovuje v § 39, že právny úkon, ktorý sa prieči dobrým mravom, je neplatný.
Konanie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi, ale aj zneužite práva na úkor druhého sú postihnuté absolútnou neplatnosťou.
Tento článok pojednáva o tom, čo možno rozumieť pod pojmom dobré mravy a poukazuje tiež na rozhodovaciu prax súdov v súvislosti s dobrými mravmi.
Pojem dobré mravy
Pojem dobré mravy úzko súvisí s pojmami morálka a mravnosť. Zákonník práce ani Občiansky zákonník, dokonca ani žiaden iný predpis vo svojich ustanoveniach nedefinujú pojem dobré mravy. Výklad tohto pojmu môžeme nájsť viac-menej iba v rozhodnutiach súdov.
Ústavný súd SR v náleze z 24. 2. 2011 č. k. IV. ÚS 55/2011-19 za dobré mravy považuje „pravidlá správania sa, ktoré sú v prevažnej miere v spoločnosti uznávané a tvoria základ fundamentálneho hodnotového poriadku“.
Napr. Najvyšší súd ČR v rozhodnutí vydanom pod ...
Súhlas s použitím cookies
Vlastné nastavenie cookies