Daňová povinnosť pri samozdanení služby prijatej zo zahraničia

Základné pravidlo pre určenie miesta dodania služby medzi zdaniteľnými osobami vyplýva z § 15 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty („zákon o DPH“). Podľa tohto ustanovenia sa miesto dodania služby určuje podľa sídla alebo miesta podnikania príjemcu služby.

V praxi to znamená, že ak slovenský podnikateľ prijme službu od dodávateľa z iného členského štátu Európskej únie alebo z tretieho štátu a ide o bežnú službu, napríklad reklamnú, poradenskú či IT službu, za miesto dodania sa považuje Slovensko. V takom prípade je slovenský príjemca povinný službu tzv. samozdaniť, teda priznať daň z pridanej hodnoty v Slovenskej republike.

Zákon však obsahuje viacero výnimiek, pri ktorých sa miesto dodania neurčuje podľa sídla príjemcu. Týka sa to napríklad služieb vzťahujúcich sa na nehnuteľnosti, kultúrnych alebo športových podujatí, prepravy osôb, krátkodobého prenájmu dopravných prostriedkov či niektorých elektronických služieb poskytovaných nezdaniteľným osobám. Tieto výnimky sú upravené v § 16 a § 16a zákona o DPH a v konkrétnych prípadoch si vyžadujú osobitné posúdenie.

Prijímateľom služby nemusí, samozrejme, len podnikateľ, ktorý je platiteľom dane. Odberateľom môže byť aj neplatiteľ dane, ktorý si v určitých prípadoch musí splniť povinnosť registrácie.

V tomto článku si vysvetlíme, ako sa určuje miesto nadobudnutia služby od zahraničného dodávateľa, ďalej aké sú registračné povinnosti u odberateľa a kedy vzniká daňová povinnosť pri prijatí služby od zahraničného dodávateľa.

Obsah:

1. Prenos daňovej povinnosti na základe smernice Rady 2006/112/ES

2. Určenie miesta dodania služby podľa slovenskej daňovej legislatívy

3. Zahraničný prenos daňovej povinnosti

3.1 Prijatie služby zdaniteľnou osobou – platiteľom dane

3.2 Prijatie služby zdaniteľnou osobou – neplatiteľom dane

3.3 Prijatie služby nezdaniteľnou osobou

4. Prijatie služby s miestom dodania určeným podľa osobitného pravidla    

5. Vznik daňovej povinnosti pri prijatej službe zo zahraničia

5.1 Daňová povinnosť pri opakovaných a čiastkových službách dodaných zahraničnou osobou

5.2 Daňová povinnosť pri prijatí platby pred dodaním služby

1. Prenos daňovej povinnosti na základe smernice Rady 2006/112/ES

Pri poskytovaní služieb medzi členskými štátmi Európskej únie, ako aj v rámci obchodovania s tretími štátmi zohráva kľúčovú úlohu mechanizmus prenesenia daňovej povinnosti, tzv. reverse charge. Tento mechanizmus upravuje smernica Rady 2006/112/ES o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty, a to konkrétne v článkoch 194 a 196.

Článok 194 poskytuje členským štátom právny základ na to, aby v prípadoch, keď poskytovateľ služby nie je usadený na území štátu, v ktorom je daň splatná, mohli preniesť daňovú povinnosť na príjemcu služby.

Ide teda o možnosť stanoviť, že daň neplatí dodávateľ, ale odberateľ – zdaniteľná osoba v štáte spotreby služby.

Uplatňovanie tohto postupu nie je povinné, členské štáty ho však môžu implementovať do svojho národného právneho poriadku, čím si zabezpečí efektívnejší výber dane v cezhraničných prípadoch.

Článok 196 smernice o DPH uvádza, že v prípade cezhraničného poskytovania slu­žieb je povinná zaplatiť DPH osoba, ktorej sú služby poskytnuté, a to za predpokladu, že táto osoba je identifikovaná pre DPH v štáte, kde je daň splatná, a dodávateľ nie je v tomto štáte usadený.

Tento režim sa vzťahuje na široký okruh služieb, ako napr.:

• prevodov a postúpení práv duševného vlastníctva (autorské práva, licencie, patenty, ochranné známky a pod.),
• reklamných služieb,
• odborných a poradenských služieb (napr. služby účtovníkov, právnikov, technických poradcov),
• záväzkov zdržať sa výkonu práva alebo činnosti,
• finančných, bankových a poistných slu­žieb (okrem prenájmu bezpečnostných schránok),
• poskytovania pracovnej sily,
• nájmu hmotného hnuteľného majetku (s výnimkou dopravných prostriedkov),
• služieb súvisiacich s rozvodnými sieťami elektriny a plynu,
• telekomunikačných, rozhlasových a televíznych služieb,
• elektronicky poskytovaných služieb, ako sú definované v prílohe II smernice,
• sprostredkovateľských služieb pri poskytovaní uvedených typov služieb.

Článok 196 sa zároveň vzťahuje aj na prípady, keď zdaniteľná osoba prijíma služby uvedené v ďalších článkoch smernice, ak sú dodávané zo zahraničia.

Ide o:

• sprostredkovateľské služby (čl. 44),
• služby v súvislosti s nehnuteľnosťami (čl. 47),
• prepravu tovaru a s tým súvisiace služby (čl. 50, 53, 54),
• oceňovanie hmotného hnuteľného majetku a práce na ňom (čl. 55).

Aj v týchto prípadoch platí, že ak dodávateľ služby nie je usadený v členskom štáte, kde je služba zdaniteľná, daňová povinnosť prechádza na príjemcu služby.

2. Určenie miesta dodania služby podľa slovenskej daňovej legislatívy

Stanovenie povinnosti zdanenia prijatej služby ...