Väzba a dôvody jej trvania

Ústavný súd Slovenskej republiky prijal na konanie v časti ústavnú sťažnosť Mgr. M. Ž., ktorou namietal porušenie práva podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 7 To 4/02 z 18. 2. 2002 (ďalej len „uznesenie z 18. 2. 2002“), ktorým tento zamietol jeho sťažnosť proti zamietavému uzneseniu Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 T 9/00 z 30. 1. 2000 (ďalej len „uznesenie z 30. 1. 2000“) o jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu. Sťažovateľ vyčítal najvyššiemu súdu, že pri vydávaní uznesenia z 18. 2. 2002 postupoval rutinérskym spôsobom, bez náležitého preskúmania spisového materiálu, pričom v odôvodnení uznesenia sa nezaoberal dôvodmi nezákonnosti väzby, ktorými sťažovateľ argumentoval v žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu a tiež v sťažnosti proti zamietavému uzneseniu krajského súdu z 30. 1. 2000. Podľa tvrdení sťažovateľa došlo tým k porušeniu jeho práva podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru.

Ústavný súd SR o sťažnosti rozhodol nálezom III. ÚS 79/02-33 dňa 21. augusta 2002 na neverejnom zasadnutí senátu takto:

Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. 7 To 4/02 z 18. februára 2002, pri ktorom bola nedôsledne preskúmaná zákonnosť väzby Mgr. M. Ž., porušil jeho právo podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Toto uznesenie sa zrušuje v časti týkajúcej sa Mgr. M. Ž. a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky, aby v nej znovu konal a rozhodol.

Ústavný súd SR odôvodnil svoje rozhodnutie nasledovne:

Sťažovateľ namietal porušenie svojho práva podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru. Podľa tohto ...