Ústavnoprávna analýza náhodného prideľovania exekučných titulov

Tento článok vychádza z analýzy, ktorá bola vypracovaná pre Univerzitu Komenského v Bratislave, Právnickú fakultu. Konečná verzia je pre potreby publikácie upravená.

doc. JUDr. Tomáš ĽALÍK, PhD.
JUDr. Kamil BARANÍK, PhD., LLM.
JUDr. Marek DOMIN, PhD.
Katedra ústavného práva, Právnická fakulta UK v Bratislave

ĽALÍK, T. – BARANÍK, K. – DOMIN, M.: Ústavnoprávna analýza náhodného prideľovania exekučných titulov; Justičná revue, 69, 2017, č. 4, s. 540 – 563.

1 Úvod

Predmetom článku je hodnotenie novely Exekučného poriadku,Zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov. zákona č. 2/2017 Z. z., z ústavnoprávneho hľadiska, osobitne najvýznamnejšieho inštitútu, ktorý táto novela prináša, t. j. náhodného prideľovania návrhov na vykonanie exekúcie jednotlivým súdnym exekútorom, resp. ich náhodného poverovania na vykonanie exekúcie exekučným súdom (ďalej aj „náhodné prideľovanie exekúcií” alebo „náhodný výber exekútora”; novo formulovaný § 55 Exekučného poriadku). Tento inštitút významným spôsobom mení doterajší systém exekúcií a výrazne zasahuje do statusu súdnych exekútorov, ako aj práv oprávnených v exekučnom konaní. Článok je rozdelený na viacero častí, ktoré mapujú najdôležitejšie ústavnoprávne argumenty súvisiace s náhodným prideľovaním exekúcií. Okrem iného v analýze je rozobraný status exekútorov a ich nezávislosť a nestrannosť, ústavná ochrana vlastníckeho práva oprávnených k judikovanej pohľadávke a dispozičná zásada, ktorá ovláda exekučné konanie. Ďalej je predmetná novela hodnotená cez prizmu jednotlivých princípov právneho štátu, ako aj práva uskutočňovať inú zárobkovú činnosť. Poslednou časťou je komparácia exekútorského povolania s podobnými právnickými profesiami. Pri písaní analýzy sme vychádzali z verejne prístupných informácií a legislatívnych materiálov s prílohami, ktoré boli prístupné NR SR.

2 Status súdneho exekútora ako slobodného povolania

Kľúčovým pre celú novelu Exekučného poriadku je status súdneho exekútora. Postavenie exekútora je špecifické a v zásade duálne či hybridné. Práve táto dualita vyvoláva pochybnosti, ktoré majú ústavnú relevanciu v súvislosti s predmetnou novelou Exekučného poriadku a náhodným prideľovaním exekučných titulov.

Primárne je súdny exekútor štátom určenou a splnomocnenou osobou na vykonávanie núteného výkonu exekučných titulov (§ 2 ods. 1 Exekučného poriadku). Z legálnej definície vyplýva, že výkon moci, ktorá je na neho zo strany štátu delegovaná, je verejnoprávnej povahy (porovnaj aj § 5 ods. 2 Exekučného poriadku). Nútený výkon rozhodnutia je zavŕšením práva na spravodlivý súdny proces a predstavuje jeho integrálnu časť.Napríklad Rozsudok ESĽP, zo dňa 19. marca 1997, vo veci Hornsby c. Grécko, sťažnosť č. 18357/91, ods. 40; resp. nález Ústavného súdu SR, zo 6. mája 2007, sp. zn. III. ÚS 266/07. Ústavný súd v náleze z 15. novembra 2000, sp. zn. PL. ÚS 21/2000, subsumoval exekútorskú činnosť v rámci Exekučného poriadku pod súdnu ochranu a Čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Exekútor nahrádza činnosť orgánov verejnej moci a teda koná ako kvázi orgán verejnej moci. Vo svojom konaní je viazaný princípom legality (Čl. 2 ods. 2 Ústavy SR; ďalej aj „Ústava“).

Na druhej strane je výkon exekútorského povolania slobodným povolaním.ŠTEVČEK, M. – FICOVÁ, S. a kol.: Exekučný poriadok. Komentár; druhé vydanie, Bratislava: C. H. Beck, 2015, s. 3. Uvedené sa prejavuje v mnohých sférach pôsobenia, ako aj v statuse každého exekútora. Štát prenecháva exekútorovi širokú autonómiu a slobodu. Exekútor nie je so štátom či orgánom verejnej moci v štátnozamestnaneckom pomere; štát exekútorom nezabezpečuje materiálne, administratívne či organizačné podmienky a pomôcky pre prácu, ani zamestnancov. Samotná kvalita práce, ako aj jej efektivita, či nápad exekúcií sa medzi exekútormi rôznia, pretože aj ich poznatky, know-how a štýl práce sú odlišné. Široká heterogenita je typická aj pre iné slobodné povolania (napr. aj advokátske).

Aby súdny exekútor mohol vykonávať svoje povolanie plnohodnotne a kvalitne, je nútený si svoju prácu organizovať, zamestnávať zamestnancov, platiť náklady spojené so svojou činnosťou a administratívnym, technickým či organizačným zázemím kancelárie. Rovnako sa musí neustále vzdelávať, zdokonaľovať a zefektívňovať pracovné postupy, ale aj dbať o svoje renomé. Toto všetko štát ponecháva na autonómiu a slobodu každého exekútora. Uvedené, podľa nás, tvorí jadro exekútorského povolania ako slobodného povolania.

A práve sloboda, autonómia a heterogenita exekútorského povolania vytvorila skupinu exekútorov, ktorí sú lepší, efektívnejší a pracujú kvalitnejšie než iní exekútori. Aj keď sa tento argument nedá empiricky overiť, vychádza sa z prezumpcie, že slobodný trh vytvoril rozdiely pri výkone exekúcií podľa kvality exekútorov. Ani v dôvodovej správe sa nenachádza informácia, že uvedený predpoklad je neplatný alebo nesprávny. Skupina lepších exekútorov je vyhľadávaná a preferovaná, kým iná skupina exekútorov nie. Podobne trh funguje aj pri advokátskych kanceláriách. Náhodné prideľovanie exekúcií podľa § 55 Exekučného poriadku má doteraz existujúcu autonómiu a slobodu narušiť a prinavrátiť exekútorov viac k štátnym zamestnancom či úradníkom. Exekútori, aj keď vykonávajú verejnú moc, ktorú na nich preniesol štát, nie sú jeho zamestnancami, a od roku 1995, kedy toto povolanie vzniklo, nikdy ani neboli.Ani zákon č. 400/2009 Z. z. o štátnej službe v znení neskorších predpisoch a ani zákon č. 55/2017 Z. z., ktorý ho s účinnosťou od 1. júna 2017 nahradí, sa na exekútorov ratione personae či materiae nevzťahujú.

Ústavný dosah má náhodné a rovnomerné prideľovanie exekučných vecí v tom, že exekútor je hybridom medzi kvázi orgánom verejnej moci a slobodným povolaním. Náhodné prideľovanie vecí podľa § 55 Exekučného poriadku má práve charakter a podstatu slobodného povolania deformovať a výrazne oslabiť, pričom na druhej strane sa z exekútorov nestanú plnohodnotní zamestnanci štátu (orgány verejnej moci). Inými slovami povedané, kým so štátnymi zamestnancami si môže štát a zákonodarca takmer slobodne disponovať a napr. premiestniť ich z jedného úradu na druhý, zrušiť miesto práce, zmeniť právomoci konkrétnemu orgánu či agendu skupine štátnych zamestnancov, pri slobodnom povolaní takúto slobodnú dispozíciu mať nemôže. Kým pri štátnych zamestnancoch je diskrécia zákonodarcu takmer neobmedziteľná (avšak tiež nie bezbrehá), pri slobodných povolaniach, ktoré majú prvky autonómie, slobody a heterogenity, má zákonodarca len užšiu mieru uváženia a možností zasahovania. Sme toho názoru, že len veľmi významné dôvody a naliehavá spoločenská potreba môžu odôvodniť takú koncepčnú zmenu do postavenia exekútorov osobitne vo vzťahu k náhodnému prideľovaniu exekúcií podľa § 55 Exekučného poriadku, ktorá ich posúva do úlohy štátnych zamestnancov, resp. úradníkov, a degraduje aspekt slobodného povolania. Ako to vyplynie aj z ďalšieho textu, žiadne relevantné argumenty pre takú zmenu neexistujú, resp. neexistovali. Jedným z argumentov pre zavedenie systému náhodného prideľovania exekučných titulov bolo, podľa dôvodovej správy, aj zvýšenie nezávislosti a nestrannosti exekútorov.

3 Nezávislosť a nestrannosť výkonu exekúcie

Jedným z hlavných benefitov zavedenia náhodného prideľovania exekúcií jednotlivým exekútorom je v dôvodovej správe k návrhu novely Exekučného poriadku proklamované „posilnenie nezávislosti súdneho exekútora a pretrhnutie väzieb medzi oprávneným a súdnym exekútorom“. Tieto odôvodnenia potvrdzujú aj slová predsedu Slovenskej komory exekútorov, Miroslava Pallera, ktorý uviedol, že „náhodný elektronický výber zaručí väčšiu nezávislosť súdneho exekútora a výrazne zníži priestor pre korupciu, klientelizmus a neprípustné diktovanie podmienok veľkými veriteľmi. Zavedie ...