Úprava vzťahu štátu a katolíckej cirkvi v Slovenskej republike a jej východiská

Peter KUBINA
študent Právnickej fakulty UK
Výberový vzdelávací spolok

KUBINA, P.: Úprava vzťahu štátu a katolíckej cirkvi v Slovenskej republike a jej východiská. Justičná revue, 55, 2003, č. 2, s. 148 – 167.

A. Úvod a vymedzenie základných pojmov

1. Úvod

Vzťah štátu a cirkvi, resp. sféry svetskej a duchovnej, bol počas dvetisícročnej koexistencie oboch týchto subjektov určujúcim faktorom nielen ich vlastných, ale aj celosvetových dejín. Po stáročia sa hľadal vhodný model spolunažívania, ktorý by obom zabezpečil slobodný a legitímny výkon ich práv a zvrchované postavenie v oblastiach im príslušných. Jednotlivec, ktorý je členom cirkvi, je zároveň aj členom štátu, pričom aj cirkev, aj štát majú voči nemu ako svojmu členovi určité požiadavky, rovnako ako on voči nim. Problém bol vždy v tom, ako dôsledne odlíšiť sféry ich vplyvu. Počas historického vývoja sa javí, akoby slová Ježiša Krista „dajte cisárovi, čo je cisárovo, a Bohu, čo je Božie“Porov. Mt 22, 22. boli svojou jednoduchosťou až príliš zložité.

Počas histórie boli ľudia svedkami rôznych etáp v spolunažívaní štátu a cirkvi, keď oba tieto subjekty zápasili o moc a vládu jedného nad tým druhým. Mnohým sa pri vyslovení slova „cirkev“ vybavuje obdobie stredoveku bez toho, aby si uvedomili, že sa nachádzajú v 21. storočí, a že myslenie tak vo svetskej, ako aj v cirkevnej sfére sa od toho stredovekého výrazne odlišuje, že prešlo prerodom a humanizáciou.

Vzájomne pokojnému a usporiadanému spolunažívaniu štátu a cirkvi napomáha v súčasnom období aj medzinárodné právo. Cieľom nasledujúcich riadkov bude analýza postavenia cirkvi v medzinárodnom spoločenstve a úpravy jej vzťahov so štátmi pomocou zmlúv medzinárodnoprávnej povahy – konkordátov.

Tento príspevok sa zameria na všeobecné otázky konkordátov ako zmlúv medzinárodného verejného práva, ako aj na osobitnú časť, ktorú bude tvoriť jednak pohľad na súčasný stav zmluvnej praxe Svätej stolice, a jednak pohľad na nedávno uzavretú Základnú zmluvu medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou, ktorá je v našich podmienkach hlavným prameňom konfesného práva SR voči katolíckej cirkvi.

2. Vymedzenie pojmov

Pre potreby tohto príspevku budeme pod pojmom „cirkev“ chápať všeobecnú (katolícku) cirkev, ktorá predstavuje najväčšie kresťanské náboženstvo vzhľadom na počet členov, ako aj vzhľadom na územný rozsah pôsobenia. Katolícka cirkev je originárnym subjektom medzinárodného verejného práva, zaradeným do kategórie zvláštnych subjektov s čiastočnou suverenitou.Bližšie pozri: MALENOVSKÝ, J.: Mezinárodní právo veřejné – obecná část. Brno. Doplněk ve spolupráci s Právnickou fakultou MU v Brně, 1993, s. 94 – 96. Navonok smerom k iným subjektom medzinárodného práva je zastupovaná Svätou stolicou,V niektorých prameňoch sa uvádza pojem „Apoštolská stolica“, ide však o ten istý subjekt. ktorou rozumieme označenie pápežstva ako inštitúcie medzinárodného práva,NEMEC, M.: Vybrané kapitoly z cirkevného práva. Bratislava. MANZ a Právnická fakulta UK, 1997, s. 26 a nasl. ktorá je hierarchicky zložená z pápeža a orgánov Rímskej kúrie. Svätá stolica je praktickým vykonávateľom medzinárodnoprávnej subjektivity katolíckej cirkvi.Bližšie pozri: SMEJKAL, M.: Právo církevní a právo kanonické. Brno. Č.A.S. Právník, 1947, s. 84 – 87.

Pod katolíckou cirkvou sa teda rozumie celosvetové spoločenstvo veriacich kresťanov na čele s pápežom ako hlavou cirkvi.Porov. Mt 16, 18 – 20. V tejto úlohe vystupuje pápež smerom dovnútra ako súkromná osoba. Pápež je aj najvyšším predstaviteľom Svätej stolice, v tomto prípade ide o vystupovanie smerom navonok k svetovému spoločenstvu a ide o postavenie právnickej osoby. Z hľadiska kánonického práva sú Svätá stolica a katolícka cirkev „personae morales“, t. j. právnické osoby, ktoré nemôžu zaniknúť.

Svätá stolica právoplatne získala svoju novodobú medzinárodnú subjektivitu uzavretím lateránskych dohôdLateránskym dohodám sa podrobnejšie venujeme v časti C, sekcii 2.4 tohto textu. sTalianskom 11. februára 1929. Tieto dohody pozostávajú z politickej zmluvy, konkordátu a finančnej dohody. Z uvedených práve politická zmluva právne zakotvila postavenie Svätej stolice v medzinárodných vzťahoch na úrovni štátu, jej vládu a správu nad územím Vatikánu, exteritorialitu pápežských rezidencií, ktoré sa po zániku pápežského štátu nachádzali mimo Vatikánu. Znakmi tejto subjektivity sú:Porov.: Smlouva a konkordát, uzavřené mezi Italií a Vatikánem, in: Zahraničná politika, 1929 (roč. VIII), s. 479 a nasl.; NEMEC, M.: Základy kánonického práva. Bratislava. IURA Edition, 2001, s. 217 a nasl.

a) vlastné štátne územie,
b) mocenská autorita reprezentovaná pápežom a Rímskou kúriou ako systémom štátnych orgánov,
c) medzinárodné uznanie vrátane udržiavania diplomatických stykov,
d) vlastné vnútroštátne právo (kánonické právo),
e) ius legationis – právo pápeža prijímať a poverovať vyslancov,
f) spôsobilosť uzavierať zmluvy medzinárodnoprávnej povahy – konkordáty a dohody o spolunažívaní.

Medzinárodnoprávna subjektivita katolíckej cirkvi je fakticky daná tým, že ako jediné svetové náboženské spoločenstvo disponuje orgánom kompetentným zastupovať jej záujmy, ktorým je Svätá stolica.Iné ...