Sudcovia a advokáti, alebo o etických aspektoch vzťahov profesií

JUDr. Peter KERECMAN, PhD. 
advokát 
Košice 

KERECMAN, P.: Sudcovia a advokáti, alebo o etických aspektoch vzťahov profesií. Justičná revue, 61, 2009, č. 8-9, s. 929 – 957. 

„…Pre úspešné fungovanie spravedlnosti je nezbytne potrebná nielen harmonia medzi súdnictvom a justičnou správou, ale i harmonická súčinnosť medzi sudcami a advokátmi. … Advokát je hlavným a najintímnejším spolupracovníkom sudcovým pri hľadaní a nalezení práva, pri vynesení nezávislého sudcovského výroku“.
Vladimír Fajnor: Sudca a advokát, Právny obzor, 1932. 

1. Na úvod 

Iba máloktoré profesie sú súčasne tak úzko späté a zároveň tak prísne oddelené, ako profesia sudcu a advokáta, oboje pre naplnenie účelu ich existencie. Sudcovia a advokáti vstupujú do každodenných vzájomných vzťahov, ktorých existencia je nevyhnutnosťou a ktorých obsah formuje nielen právny poriadok, etické pravidlá, či verejná mienka, ale najmä príslušníci oboch profesií svojím konaním.  

Vladimír FajnorProf. Dr. Vladimír Fajnor (*23. 10. 1875, Senica – †5. 1. 1952 Bratislava), syn advokáta Štefana Fajnora (1844 – 1909), pôvodne advokát (1901 – 1919), prvý slovenský župan Zvolenskej stolice (1919), prezident Súdnej tabule v Bratislave (1919 – 1920, 1921 – 1930), minister pre zjednotenie zákonov a organizáciu správy (1920 – 1921), prvý prezident Najvyššieho súdu ČSR v Brne (1931 – 1938, 1939), minister spravodlivosti a správca Ministerstva pre zjednotenie zákonov a organizáciu správy (1938), jeden zo zakladateľov Právnickej jednoty na Slovensku a Podkarpatskej Rusi, hlavný redaktor Právneho obzoru, docent na PF UK v odbore občianskeho práva (od 1922), neskôr profesor (od 1936), zástupca ČSR pri Stálom medzinárodnom rozhodcovskom súde v Haagu. Autor Právnického terminologického slovníka maďarsko-slovenského a slovensko-maďarského, v spoluatorstve so Záthureckým Nástin súkomného práva platného na Slovensku a Podkarpatskej Rusi (1923) a Zásadné rozhodnutia bývalej uhorskej kráľovskej kúrie do 29. IX. 1918 a Najvyššieho súdu ČSR do r. 1926 vo veciach občianskych z odboru práva súkromného platného na Slovensku a v Podkarpatské Rusi (1927) a autor množstva článkov v odborných periodikách. K tomu viac napr.: Štefan FAJNOR a Vladimír FAJNOR. Bulletin advokácie, 2008, č. 1-2, s. 53 – 59. v článku „Sudca a advokát“FAJNOR, V.: Sudca a advokát. Právny obzor č. 20, roč. XV/1932, s. 569 – 579. píše aj to, že: „Čo sa týče súčinnosti medzi sudcom a advokátom, neslobodno zabudnúť, že oba sú povinní pracovať na spoľahlivých predpokladoch zákonného sudcovského výroku, ale že dokiaľ sudca zastáva a hľadá v prvom rade pravdu objektívnu, dotiaľ advokát pokladá za svoju povinnosť, aby uhájil subjektívnu pravdu svojej strany, o ktorej je ostatne zpravidla aj sám presvedčený. Jednako advokát nikdy nesmie vedome hájiť nepravdu a vedome pôsobiť k potlačeniu pravdy. On má prípad v riadnej zákonnej forme spracovať a tak pripraviť, aby sudcovu prácu, tj. nalézanie objektívnej pravdy usnadnil. Tento ideálny pomer harmonickej súčinnosti medzi sudcom a advokátom je ovšem prečasto porušený. A nedá sa povedať, že by to bolo vždy len výlučnou vinou advokátovou. … Sudca zabúda, že advokát nemá možnosti objektívne si zistiť, že vec, ktorú mu klient sveruje, je špinavá a nepravá. … Naproti tomu advokát býva voči sudcovi a jeho úžasnej pracovnej preťaženosti často neuznalý. … Sudcovia a advokáti prez svoju každodennú úradnú súčinnosť, súkromne sa takmer ani neznajú. Isto je, že by vzájemný, pokiaľ možno všeobecný a verejný styk v živote neúradnom, odstránil medzi sudcom a advokátom nejeden predsudok a prospel by dobrému pomeru medzi sudcom a advokátom i v úrade. Na strane sudcov je určitá averzia k súkromným stykom s advokátmi, ktorú odstrániť by bolo v prvom rade úkolom kolegov advokátov. … Advokát nech nikdy nezabudne, že ak má dôveru vo svoje povolanie, vo svoj rozum a svoju česť, vždycky nájde dostatok klientov, ktorí budú mať dôveru v neho. … Sudca nech nikdy nezabudne, že dobré súdy znamenajú dobrých advokátov a dobrí advokáti dobré súdy“. 

Tému etických aspektov vzťahu sudcov a advokátov znova oživil šesťdesiat rokov po Fajnorovi Josef Rubeš,Josef Rubeš (*11. 12. 1913 – †7. 3. 1994), jeden z najväčších povojnových českých sudcov, v činnej sudcovskej službe bol 40 rokov, praktik, právny odborník, legislatívec, autor mnohých článkov a publikácii, najmä dodnes používaného komentára k občianskemu súdnemu poriadku (Panoráma, Praha, 1985). In.: JIRSA, J. – VÁVRA, L. – JANEK, K. – MEDUNA, P.: Klíč k soudní síni – příručka pro začínajíci soudce a advokáty. LexisNexis CZ, s.r.o., Praha, 2006, s. 39. ktorý hľadajúc to, čo spája obe profesie, pripomína i ich najvýznamnejšie rozdiely:RUBEŠ, J.: O niektorých etických zásadách každodennej práce sudcu a advokáta. Právo a zákonnosť, č. 9/1991, s. 492 – 506. „Sudca je platený ako pracovník štátneho aparátu, advokát si musí na seba zarobiť. Sudca volí postup, ktorý vedie k ukončeniu procesu, advokát radí klientovi a postupuje tak, aby súd dospel k cieľu prospešnému jeho klientovi. Sudca musí byť nestranný, advokát stranícky. Sudca rozhoduje, advokát pomáha klientovi a súdu k rozhodnutiu, ktoré bude pre klienta priaznivé. Napriek týmto rozdielom niet dôvodu k antagónii medzi týmito subjektami. Naopak, je mnoho a mnoho dôvodov, aby sudcovia a advokáti boli vo vzťahoch čo najlepších.“ 

 Od uverejnenia citovaných Fajnorových myšlienok uplynulo bezmála osemdesiat rokov, od uverejnia článku Rubešovho dve desaťročia. Počas nich sa mnohé zmenilo i vo vzťahu sudcov a advokátov, mnohé však ostalo plynutím času nedotknuté. Zatiaľ, čo dnes účinná právna úprava postavenia sudcov i advokátov bola prijatá iba pred niekoľkými rokmi a upravuje postavenie oboch profesií moderným spôsobom, etické princípy výkonu oboch profesií dopadajúce i na vzťah sudcov a advokátov, naopak, ostávajú nemenné a platia už tradične v rovnakej podobe po stáročia. 

Vzťahy medzi oboma profesiami sa začali formovať zrejme už v poklasickej dobe rímskej, keď rímski advokáti boli organizovaní ako vysokovážená stavovská skupina, avšak ich činnosť bola podrobená dohľadu a disciplinárnym trestom magistrátov. Naopak, napríklad Francúzska revolúcia a ňou vytvorené Ústavodarné zhromaždenie rozhodlo (1790) o zrušení advokácie, pričom sa dôvodilo tým, že takto sa spravodlivosť dosiahne rýchlejšie. Na našom území organizácia a život advokácie boli vždy v histórii späté so súdnou organizáciou. Postavenie súdov vo vzťahu k advokácii však bolo v minulosti principiálne nadradené, v niektorých obdobiach bolo súdom zverené nielen vedenie zoznamu advokátov, dohľad nad ich činnosťou, ale aj rozhodovanie o disciplinárnych previneniach advokátov a ich výmazoch zo zoznamov advokátov.Najmarkantnejšie to platilo v časoch platnosti Patentu cisárskeho č. 138/1852, ktorým sa predpisuje Advokátsky poriadok pre Uhorsko, keď napr. o disciplinárnych trestoch pre advokátov rozhodovali v dvoch stupňoch súdy obsadené iba sudcami (neskôr v prvom stupni disciplinárny súd advokátskej komory a v druhom stupni disciplinárny senát najvyššieho súdu, ktorého členmi boli už i advokáti), predseda súdu a ministerstvo práva rozhodovali o mieste výkonu advokácie, hodnotili advokátov, udeľovali súhlas advokátovi, aj len krátkodobé opustenie miesta jeho sídla a pod. Za povšimnutie stojí i to, že v období 1852 – 1874 skladali advokáti sľub do rúk predsedu dištriktuálneho súdu, v období 1874 – 1918 do rúk skúšobnej komisie pre vykonávanie advokátskych skúšok, v rokoch 1919 –1938 prezídiu súdnej tabule, resp. okresnému súdu, a až v neskôr do rúk prezidenta advokátskej komory. K tomu podrobnejšie: KERECMAN, P.: Postavenie advokácie a jej vzťah k súdnictvu v období platnosti Advokátskeho poriadku pre Uhorsko z roku 1852. Justičná revue, 2005, č. 11, s. 1418 – 1432. Na druhej strane však takmer vždy v histórii bola osobitosť vzťahu oboch profesií a akési vzájomné akceptovanie kvalít ich príslušníkov zohľadňované v právnej úprave vzájomného uznávania profesijných skúšok a v zjednodušení podmienok „prestupovania“ príslušníkov profesií z jednej profesie do druhej.Právne normy upravujúce uznávanie, resp. vykonávanie skúšok advokátov a sudcov vo viacerých obdobiach boli totožné – jednotná skúška sudcovská a advokátska. K tomu viac: zák. čl. LIII/1913 o jednotnej sudcovskej a advokátskej skúške (skúšajúci boli vymenovaní nielen z radov sudcov, ale aj advokátov), zák. čl. XXXV/1914 o doplnení ustanovení vzťahujúcich sa na prípravnú prax potrebnú pre sudcovskú a advokátsku kvalifikáciu, nar.  uh. kr. ministra spravodlivosti č. 67.300/1913 I.M. o jednotnej sudcovskej a advokátskej skúške, zák. č. 48/1941 Sl. zák. o zmenách v prípravnej službe sudcovskej, o rovnoprávnosti sudcovskej a advokátskej skúšky, zák. č. 186/1942 Sl. zák. o jednotnej sudcovskej a advokátskej skúške, nariadenie vlády č. 216/1942 Sl. zák. o jednotnej sudcovskej a advokátskej skúške a jej skúšobnom poriadku, nariadenie vlády č. 62/1943 Sl. zák. o členstve v Komisii pre jednotnú sudcovskú a advokátsku skúšku, nariadenie SNR č. 82/1945 Sb. nar. SNR o prijímaní advokátov a verejných notárov do súdnych služieb atď. K tomu ...