Relatívna neúčinnosť odporovateľného právneho úkonu dlžníka

Úvod

Odporovateľnosť právneho úkonu upravujú ustanovenia § 42a a § 42b OZ. Odporovateľnosť je popri neplatnosti právneho úkonu (§ 37 a nasl. OZ) ďalším právnym následkom vadnosti právneho úkonu. Rovnako ako v prípade relatívnej neplatnosti (§ 40a OZ), závisí právny následok odporovateľnosti od aktivity toho, kto bol dotknutý odporovateľným právnym úkonom. Zmyslom a hlavným účelom odporovateľnosti je zabrániť dlžníkovi, aby sa nepoctivými úkonmi zmenšujúcimi svoj majetok mohol vyhnúť splneniu vymáhateľnej pohľadávky veriteľa.

Odporovateľnosť právnych úkonov spočíva v tom, že právne úkony dlžníka, pokiaľ ukracujú uspokojenie vymáhateľnej pohľadávky veriteľa, môžu byť veriteľom napadnuté na súde odporom. Cieľom odporovacej žaloby je dosiahnuť rozsudok súdu, ktorým sa právny úkon dlžníka vyhlási za právne neúčinný. Prostredníctvom odporovateľnosti sa poskytuje teda ochrana veriteľovi pred právnymi úkonmi jeho dlžníka, ktoré vedú k zmenšeniu jeho majetku a tým aj k zmareniu či ohrozeniu možnosti, aby pohľadávka veriteľa mohla byť z majetku dlžníka riadne a včas uspokojená.

Relatívna neúčinnosť právneho úkonu dlžníka

Podstata odporovateľnosti právneho úkonu spočíva v tom, že právny úkon, ktorému veriteľ odporuje, stráca za stanovených podmienok právnu účinnosť (§ 42a ods. 1 a § 42b ods. 4 OZ). Táto neúčinnosť pôsobí iba vo vzťahu k veriteľovi a vo vzťahu k ostatným subjektom ostávajú účinky právneho úkonu zachované.

• Odporovacia žaloba je právnym prostriedkom slúžiacim iba na uspokojenie vymáhateľnej pohľadávky veriteľa v exekučnom konaní, a to postihnutím vecí, práv alebo iných majetkových hodnôt, ktoré odporovaným právnym úkonom ušli z majetku dlžníka, príp. vymožením peňažnej náhrady vo výške zodpovedajúcej prospechu získanému z odporovateľného právneho úkonu. V inom smere (v iných právnych vzťahoch) úspešne odporovaný právny úkon neúčinný voči veriteľovi nie je.

Z tohto potom v danej veci vyplýva, že úspešný odpor prvej žalovanej nemohol voči nej ako nájomcovi vylúčiť účinky skutočnosti, že zmenou vlastníctva predmetnej budovy, v ktorej sa nachádzajú prenajaté nebytové priestory, vstúpila žalobkyňa do právneho postavenia prenajímateľa (porovnaj § 680 ods. 2 OZ) (Ro NS ČR z 29. 4. 2010 sp. zn. 23 Cdo 861/2009).

Právnym následkom odporovateľnosti je tzv. relatívna neúčinnosť právneho úkonu, ktorá pôsobí iba voči ukrátenému veriteľovi. To znamená, že relatívne neúčinný právny úkon je ako taký platný, nastávajú podľa neho všetky účinky spájané s platným právnym úkonom, iba vo vzťahu medzi účastníkmi (teda vo vzťahu medzi veriteľom a treťou osobou, ktorá od dlžníka nadobudla majetok odporovaným právnym úkonom) sa na tento právny vzťah hľadí, ako keby k onomu právnemu úkonu nedošlo.

To, že právny úkon napadnutý odporom zostáva platným právnym úkonom, znamená, že vyvolal všetky predvídané právne následky, ako je najmä prevod vlastníctva dlžníka k veci na tretiu osobu. Iba v pomere medzi veriteľom a treťou osobou (ktorá od dlžníka nadobudla vlastníctvo k prevádzanej veci) sa na tento právny vzťah hľadí, ako keby k právnemu úkonu vôbec nedošlo a jeho účinky, avšak iba v tomto vzťahu, nenastali.

• Dôsledkom rozhodnutia súdu, ktorým bolo vyhovené žalobe na určenie, že právny úkon dlžníka je voči veriteľovi neúčinný (§ 42a OZ), nie je, že by na osobu, v prospech ktorej bol urobený právny úkon, neprešlo právo vykonávané takým úkonom, t. j. v prejednávanej veci vlastnícke právo k nehnuteľnosti vložené do základného imania spoločnosti.

Ustanovenie § 680 ods. 2 OZ potom spája prechod práv a povinností z nájomného vzťahu na nadobúdateľa so zmenou vlastníctva k prenajatej veci. Ak sa tu teda stala spoločnosť vlastníkom nehnuteľnosti, v ktorej sa nachádzali nebytové priestory, splatením vkladu do jej základného imania vstúpila do právneho postavenia prenajímateľa týchto nehnuteľností a patrí jej teda aktívna vecná legitimácia na uplatnenie práva na zaplatenie nájomného z týchto nehnuteľností.

Pritom vyslovenie neúčinnosti právneho úkonu nespôsobuje neúčinnosť skôr uzavretej nájomnej zmluvy ohľadne nebytových priestorov, nachádzajúcich sa v prevádzanej nehnuteľnosti, potiaľ, že by nadobúdateľ majetku nebol pokladaný (v intenciách § 680 ods. 2 OZ) za osobu, ktorá vstúpila do postavenia nadobúdateľa zmenou vlastníctva. To platí bez zreteľa na to, či bola neúčinnosť úkonu vyslovená na základe žaloby podanej nájomcom (Ro NS ČR z 26. 10. 2010 sp. zn. 29 Cdo 235/2009).

• V konaní o odporovacej žalobe je predmetom konania nastolenie tzv. relatívnej neúčinnosti právneho úkonu, ktorá sa však rozhodnutím súdu iba deklaruje a pôsobí ex tunc. Preto je teda možné pokračovať v konaní s dedičom majetku po pôvodnom žalovanom, ktorý tento majetok nadobudol z odporovateľného právneho úkonu (Ro NS ČR z 31. 8. 2009, sp. zn. 30 Cdo 2736/2007).
• Podstatou právneho inštitútu odporovateľnosti je neúčinnosť platného právneho úkonu voči určitej osobe, v dôsledku čoho môže táto osoba (veriteľ) požadovať uspokojenie svojej pohľadávky z predmetu odporovateľného právneho úkonu tak, akoby k tomuto úkonu vôbec nedošlo. Žalobca ale v danej veci tvrdil, že právny úkon je neplatný, t. j. taký, ktorý nemá žiadne právne účinky, nespôsobí žiadne právne následky. Je preto vylúčené, aby za tejto situácie podával žalobu, ktorou by sa domáhal určiť, že predmetná zmluva o nájme nebytových priestorov je voči konkurznému veriteľovi (konkurzným veriteľom) právne neúčinná. Ak žalobca tvrdí, že právny úkon dlžníka je neplatný a žiada určiť jeho neplatnosť, nemožno vyvodiť nedostatok naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení z toho, že žalobca má možnosť domáhať sa určenia, že právny úkon dlžníka je voči nemu (prípadne konkurzným veriteľom) právne neúčinný. Neplatný právny úkon nemá žiadne právne následky, bolo by preto úplne nadbytočné domáhať sa určenia jeho neúčinnosti voči veriteľovi (Ro NS SR z 24. 1. 2003 sp. zn. 2 Cdo 110/2002).

Vzťah relatívnej neúčinnosti k neplatnosti

Určením právnej neúčinnosti právneho úkonu (vyslovením odporu) podľa ustanovenia § 42a OZ nastáva iba stav tzv. relatívnej neúčinnosti dotknutého právneho úkonu. V prípade, že je právny úkon neplatný (či už absolútne, alebo relatívne), jeho právne účinky nenastanú vôbec; na neplatný právny úkon sa hľadí rovnako, ako keby vôbec nebol urobený.

Pre odlíšenie neplatnosti a odporovateľnosti platí, že právne úkony urobené s úmyslom ukrátiť veriteľa nie sú v súlade so zákonom, v dôsledku čoho sú v závislosti od konkrétnych okolností buď neplatné pre rozpor s účelom zákona, alebo pre jeho obchádzanie (§ 39 OZ), alebo sú síce platné, ale odporovateľné (§ 42a OZ). Pre posúdenie, o ktorý z týchto následkov ide v konkrétnom prípade, je rozhodujúce, či právny úkon uzatvárali v úmysle ukrátiť veriteľa obidvaja účastníci alebo iba dlžník. V prvom prípade ide o neplatný právny úkon a v druhom (len) o odporovateľný právny úkon.

V súkromnom práve platí zásada, že ak je právny úkon neplatný, nemožno vysloviť jeho odporovateľnosť; neplatnosť právneho úkonu má v takom prípade vždy prednosť pred jeho ...