Princíp „nemo tenetur se ipsum accusare“ a náčrt vybraných problémov v kontexte trestnej zodpovednosti právnických osôb

doc. JUDr. Peter POLÁK, PhD. 
Ústav verejného práva
Fakulty práva Paneurópskej vysokej školy 

POLÁK, P.: Princíp „nemo tenetur se ipsum accusare“ a náčrt vybraných problémov v kontexte trestnej zodpovednosti právnických osôb; Justičná revue, 69, 2017, č. 3, s. 367 – 378. 

Úvod 

Trestné konanie sa týka obzvlášť dôležitých spoločenských hodnôt. Na jednej strane ide o individuálny záujem jednotlivca, potenciálneho páchateľa, podstata ktorého spočíva v tom, aby bol chránený pred nedôvodným trestným stíhaním a trestom. Na druhej strane ide o kolektívny záujem spoločnosti na bezpečnom prostredí a na spravodlivom potrestaní páchateľa. Trestná politika štátu je vo všeobecnosti viac citlivá na aktuálne prevládajúce spoločenské pomery, čo je pochopiteľné vzhľadom na úvodné konštatovanie o význame trestného konania. Bez snahy o detailnú analýzu možno vysloviť názor, že významné spoločenské zmeny a historické súvislosti sa takmer vždy prejavili aj v charaktere obsahu trestných kódexov konkrétneho štátu. V závislosti od týchto spoločenských udalostí boli zmeny trestného konania vedené buď smerom k sprísňovaniu trestných noriem voči páchateľovi alebo, naopak, tieto zmeny mali charakter liberalizácie trestného konania v prospech ochrany potenciálneho páchateľa. Je preto v záujme právnej istoty a spravodlivosti, aby trestné konanie spočívalo v určitých zásadách, ktoré nepodliehajú spoločenským vplyvom tak intenzívne, ako iné normy, a ktoré budú vyvážené v prospech oboch naznačených záujmov. 

Trestné konanie je teda v demokratických právnych systémoch založené na určitých zásadách alebo princípoch,Pojem „zásada“ alebo „princíp“ budeme v tomto článku používať promiskuitne, hoci si uvedomujeme, že v právnej teórii nepanuje zhoda o tom, či ide o totožné pojmy alebo o pojmy majúce rozdielny obsah. ktoré do určitej miery reflektujú spoločenské pomery. Jednou z týchto zásad je aj zásada „nemo tenetur“,Na označenie tejto zásady sa v teórii vyskytujú aj iné označenia, pričom niektoré z nich majú mierne odlišný význam, ako napr. nemo tenetur se ipsum prodere, teda nikto nie je povinný vydať seba samého; bližšie MUSIL, J.: Zákaz donucování k sebeobviňování (nemo tenetur se ipsum accusare); in: Kriminalistika, ročník XXXXII, číslo 4/2009, s. 252 – 264, dostupné aj online na: http://www.mvcr.cz/clanek/4-2009-zakaz-donucovani-k-sebeobvinovani-nemo-tenetur-se-ipsum-accusare.aspx [cit.01-02-2017]. Alebo nemo tenetur edere instrumenta contra se, čo v preklade znamená, že nikto nie je povinný vydať dôkazy proti sebe; bližšie ŠáMAL, P. – MUSIL, J. – KUCHTA, J.: Trestní právo procesní; Praha: C. H. Beck, 2013, s. 350. Nemo tenetur armare adversarium contra se, nikto nie je povinný asistovať obžalobe proti sebe, nemo tenere prodere seipsum, nikto nemôže byť nútený svedčiť proti sebe; bližšie ZÁHORA, J.: Právo neprispievať k vlastnému obvineniu; in: Čičkánová, D. – Hapčová, I. – Mičátek, V. (eds.): Zborník príspevkov z medzinárodnej vedeckej konferencie Bratislavské právnické fórum 2015, Univerzita Komenského v Bratislave, Právnická fakulta 2015, s. 453. V literatúre sa možno stretnúť aj s jednoduchým krátkym označením nemo tenetur; bližšie FENYK, J. – CíSAřOVá, D. – GřIVNA, T. a kol.: Trestní právo procesní; Praha: Wolters Kluwer, 2015, s. 197. Na účely tohto článku budeme používať práve uvedenú skratku „nemo tenetur“. teda nikto nie je povinný obviňovať (usvedčovať) seba samého. 

Spoločenský vývoj neustále napreduje. Či už sú to globalizačné procesy, vznik stále nových ...