Príspevok bol vypracovaný v rámci riešenia grantu UK, vedeného pod číslom UK/244/2017 a názvom „Od podstaty k pochopeniu civilného procesu“.
Mgr. Michal CENKNER
Katedra občianskeho práva
Právnickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave
CENKNER, M.: Právo na spravodlivý súdny proces vo svetle procesných inštitútov repliky a dupliky; Justičná revue, 69, 2017, č. 6-7, s. 833 – 843.
1 Rozhodné kritérium
Rozhodovacia prax najvyšších súdnych autorít vo veciach porušenia základného ľudského práva na súdnu ochranu, ktorého porušenie je následkom pochybenia všeobecných súdov pri doručovaní vyjadrení jednotlivých strán sporu, upriamuje našu pozornosť na rozhodné kritérium pri rozhodovaní súdu o doručení alebo nedoručení vyjadrenia strany sporu protistrane. V nasledujúcich riadkoch sme sa zamerali na rozhodnutia najvyšších súdnych autorít v načrtnutom kontexte. Začíname pritom judikovaným výrokom, podľa ktorého „... zmyslom práva na súdnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu a tomu zodpovedajúca povinnosť súdu o veci konať“.Bližšie pozri uznesenie Najvyššieho súdu SR, spis. zn. 4 Cdo 204/2011, z 28. 6. 2012; dostupné aj na elektronickej adrese: http://www.nssr.gov.sk/data/att/22456_subor.pdf
Po rekodifikácii slovenského civilného procesu nachádzame už v úvodných 18-tich článkoch civilného sporového kódexu explicitne vyjadrené základné princípy, ktorých pochopenie a neobchádzanie je nevyhnutným predpokladom správnej implementácie zákona. Podľa ustanovenia čl. 6 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej aj „CSP“) „... strany sporu majú v konaní rovné postavenie spočívajúce v rovnakej miere možností uplatňovať prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem prípadu, ak povaha prejednávanej veci vyžaduje zvýšenú ochranu strany sporu s cieľom vyvažovať prirodzene nerovnovážne postavenie strán sporu“.Bližšie pozri zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, dostupný aj na elektronickej adrese: http://www.zakonypreludi.sk/zz/2015-160 Obsah uvedeného článku je vyjadrením a výslovným prehĺbením ústavnej garancie rovnosti strán sporu, vyjadrenej v Článku 47 Ústavy SR.
Východisková úvaha pri posudzovaní rozhodujúcej otázky opodstatnenosti doručovania vyjadrení protistrany sa musí odvíjať od základných princípov sporového procesného kódexu. Medzi tieto základné princípy patrí nepochybne princíp formálnej pravdy, ktorý ovláda civilné súdne konanie. Jeho vyjadrenie nachádzame expresiss verbis už v úvodných ustanoveniach CSP. Na tomto mieste považujeme za nevyhnutné uviesť, že „... strany sporu majú právo sa oboznámiť s vyjadreniami, návrhmi a dôkazmi protistrany a môžu k nim vyjadriť svoje stanovisko v rozsahu, ktorý určí zákon“.Tamže, čl. 9. Civilný sporový poriadok ohraničuje rozsah uplatnenia práva na vyjadrenie sa k vyjadreniam protistrany dôsledným uplatňovaním základného princípu sudcovskej koncentrácie konania a arbitrárneho princípu.
Následne vychádzame z ďalšieho základného princípu civilného súdneho konania, ktorý spočíva vo výkone práva strany sporu na oboznámenie sa s vyjadreniami protistrany a na vyjadrenie svojho stanoviska k vyjadreniu protistrany. Relevanciu nazerania na jednotlivé procesné normy cez základné princípy vyjadruje skutočnosť, že pre spory v civilnom súdnom konaní je charakteristický postup súdu „... v súlade so základnými princípmi tohto zákona“.Tamže, čl. 16. Táto požiadavka a jej dôsledné uplatňovanie je smerodajné vo vzťahu k priblíženiu sa stavu ideálnej ...