Právne zastúpenie v rímskom procesnom práve – počiatky advokácie

JCDr. PaedDr. Róbert BRTKO, CSc. 
Ústav teórie a dejín štátu a práva
Fakulta práva, Bratislavská vysoká škola 

BRTKO, R.: Právne zastúpenie v rímskom procesnom práve – počiatky advokácie. Justičná revue, 60, 2008, č. 8-9, s. 1188 – 1197. 

1. Úvodné poznámky týkajúce sa rímskeho procesu 

Hovoriť o právnom inštitúte procesného zastúpenia v rímskom procese je nemysliteľné bez predstavenia rímskeho procesného práva ako takého. V starovekom rímskom práve sa vyvinuli tri procesné systémy, ktoré zabezpečovali súdnu ochranu subjektívnych práv: a) legisakčný, b) formulový, c) kogničný proces.Legisakčný proces bol charakteristický pre obdobie rímskej republiky a od Gaia sa dozvedáme, že bol najstaršou formou súdnej ochrany práva (porov. Inst. 4, 11 – 30). Formulový proces vznikol pravdepodobne už v predklasickej dobe popri legisakčnom procese. Napokon Júliov zákon o súkromnom súdnictve zo 17. roku pred Kristom v podstate zaviedol ako riadny druh súdneho procesu len ten formulový. Neskôr však aj formulový proces začal byť v praxi postupne zatláčaný kogničným procesom, ktorý od roku 342 po Kristovi celkom ovládol vybavovanie súkromnoprávnych sporov nielen v poklasickej dobe, ale aj v stredoveku, a ktorý výrazne ovplyvnil procesné právo v Európe. Teda tieto tri procesné systémy sa v skutočnosti časovo prelínali. Kvôli prehľadu je užitočné uviesť periodizáciu vývoja štátneho zriadenia: a) obdobie kráľovstva (753 – 510 pred n. l.); b) obdobie republiky (510 – 27 pred n. l.); c) obdobie principátu (27 pred n. l. – 284 n. l.); d) obdobie absolútneho cisárstva – dominátu (284 – 565 n. l.). Pre legisakčný a formulový proces bolo charakteristické to, že prebiehali v dvoch fázach: pred štátnym súdnym predstaviteľom – magistrátom, napríklad prétorom (táto fáza sa nazývala in iure), a pred súkromným sudcom – rozhodcom (apud iudicem), ktorý nemusel mať právnické vzdelanie a preto si na pomoc prizýval poradcov, najmä z radov právnikov. Na tomto základe bol vybudovaný starý a klasický rímsky proces. Je veľmi zaujímavou skutočnosťou, že rímski právnici veľmi zriedka a neradi pôsobili ako sudcovia v sporoch. Ďalšou spoločnou črtou obidvoch procesov bola skutočnosť, že právna ochrana sporových strán bola za republiky v zásade bezplatná. Bolo to hlavne preto, lebo osoby zúčastňujúce sa na riešení sporov boli majetkovo bohaté a navyše účasť na riešení sporov pokladali za vec občianskej cti a osobnej prestíže. 

Podstatné odlišnosti medzi horeuvedenými procesmi spočívali najmä v tom, že legisakčný proces bol nepružný, čo súviselo s prísnou viazanosťou na civilný zákon, ďalej bol veľmi formálny, mohol sa uskutočňovať len medzi rímskymi občanmi a konanie magistráta bolo pomerne pasívne v tom zmysle, že on vzal na vedomie tvrdenia sporových strán ...