Použitie nezákonne získaného dôkazu v trestnom práve

JUDr. Ivan Syrový
advokátsky koncipient
externý doktorand
PF UK v Bratislave
Katedra trestného práva

Neoddeliteľnou súčasťou právneho štátu je ochraňujúca spravodlivosť – iusticia protectiva. Tento termín zahŕňa medze, v ktorých sa môžu pohybovať štátne orgány. Bráni sa tým zneužitiu moci a vymedzujú sa legálne garancie základných práv a slobôd. Právo tak neposkytuje jednostranne ochranu len občanovi alebo spoločnosti, ale tak spoločnosti pred nezákonným postupom občanov ako aj občanovi voči nezákonnému postupu štátu.

Podľa nového Trestného poriadku sa v dokazovaní upúšťa od potreby zistiť objektívnu pravdu, pričom práve táto snaha mohla byť jedným z dôvodov, ktoré v minulosti viedli štátne orgány k porušovaniu ustanovení o dokazovaní. Zákon nestanovuje kritériá na určenie, či je skutočnosť dokázaná alebo vyvrátená, dôležité je vnútorné presvedčenie rozhodujúcich orgánov a v poslednom stupni súdu.

Teória trestného práva rozdeľuje dôkazy na usvedčujúce a ospravedlňujúce, pôvodné a odvodené, priame a nepriame. Nedostatočná pozornosť sa ale venuje rozdeleniu dôkazov na zákonné a nezákonné. Podľa mňa práve toto delenie má význam nielen pre oblasť teórie, ale aj pre prax orgánov činných v trestnom konaní a súdu. V ďalšom výklade poukážem na dvojice – dôkazy prípustné a neprípustné, nezákonné a neregulárne. Inou dvojicou, ktorá má aj praktický význam pri posudzovaní prípustnosti dôkazu je ich rozdelenie na tie, ktoré zabezpečil orgán verejnej moci (najmä polícia) a na tie, ktoré získala súkromná osoba. Posledné rozdelenie sa opiera o východiská, podľa ktorých na nezákonný dôkaz zabezpečený políciou nesmie súd prihliadať pri rozhodovaní o vine a treste, pričom nezákonný dôkaz obstaraný súkromnou osobou môže byť pripustený a byť podkladom pre súdne rozhodnutie.

Trestný poriadok definuje dôkaz v prvej vete § 119 ods. 2  ...