Odmena advokáta za právnu pomoc osobám v materiálnej núdzi

Advokát môže odmietnúť poskytnutie právnej pomoci vprípadoch podľa § 21 ZoA, pričom inak je rozsah povinnosti advokáta prevziať ustanovenie Centrom stanovený v Uznesení P SAK č. 26/10/2011 z 10. novembra 2011, ktorým sa upravuje zastupovanie osôb v materiálnej núdzi podľa zák. č. 327/2005 Z. z.

JUDr. Peter Kerecman
advokát

JUDr. Mária Chrenková*
advokátka

Kerecman, P. – Chrenková, M.: Odmena advokáta za právnu pomoc osobám v materiálnej núdzi; Bulletin slovenskej advokácie, 20, 2014, č. 3, s. 22  – 37.

1. Úvod

Prameňom právej úpravy odmeňovania advokátov za poskytovanie právnej pomoci osobám v materiálnej núdzi v občianskom súdnom konaní je (bol) zák. č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len „OSP“) najmä § 30, § 140 ods. 2, § 149 ods. 2 OSP, ZoBPP (najmä § 15) a vyhl. č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „tarifa“). Právna úprava od 1. januára 2006, keď nadobudol účinnosť ZoBPP, prešla viacerými zmenami, ktoré dodnes spôsobujú problémy najmä pre ich intertemporálne nedostatky. Keďže advokátov ustanovoval súd, resp. neskôr určovalo Centrum právnej pomoci (ďalej len „Centrum“), vo všetkých etapách vývoja právnej úpravy a problém priznania odmeny sa prejaví až po skončení zastupovania (t. j. spravidla po niekoľkých rokoch), Pri odpovedi na otázku, ako odmenu advokáta určiť, treba skúmať nie len účinnú právnu úpravu, ale aj zmeny, ktorými prešla.

Právna úprava vyvoláva nie len otázky týkajúce sa rešpektovania základných práv advokáta pri rozhodovaní o jeho odmene (z hľadiska intertemporality), ale predchádzajúce legislatívne zásahy do nej aj obavy z jej ústavnej udržateľosti. Tento stav môže negatívne vplývať na celkové vnímanie systému bezplatnej právnej pomoci.

2. Vývoj právnej úpravy odmeňovania ustanoveného a určeného advokáta

Rozhodovanie o ustanovení zástupcu z radov advokátov účastníkovi konania bolo v období do 31. decembra 2005 zverené výlučne súdu: Podľa § 30 OSP účastníkovi, u ktorého boli predpoklady, aby bol súdom oslobodený od súdnych poplatkov, ustanovil sudca alebo poverený zamestnanec súdu na jeho žiadosť zástupcu z radov advokátov, ak to bolo potrebné na ochranu jeho záujmov. Ak bol účastníkovi ustanovený za zástupcu advokát, platil jeho hotové výdavky a odmenu za zastupovanie štát; ak to bolo dôvodné, poskytol súd advokátovi na jeho žiadosť aj primeraný preddavok (§ 140 ods. 2 OSP). O priznaní odmeny rozhodoval súd na žiadosť advokáta po skončení zastupovania a súd odmenu i vyplácal. Jej výška bola určovaná podľa tarify (v tom čase neobsahovala tretiu hlavu druhej časti) a odvíjala sa od počtu úkonov vykonaných advokátom a hodnoty, resp. povahy veci; okrem odmeny advokáta sa priznávala aj náhrada hotových výdavkov, náhrada za stratu času, réžijný paušál a cestovné náhrady. Podľa § 149 ods. 2 OSP, ak ustanovený advokát zastupoval účastníka, ktorému bola prisúdená náhrada trov konania, bol ten, ktorému bola uložená náhrada týchto trov, povinný zaplatiť štátu náhradu hotových výdavkov advokáta a odmenu za zastupovanie (ustanovenie riešilo vzťah protistrany advokátovho klienta a štátu, t. j. regres). Právna úprava pojmovo dôsledne rozlišovala odmenu ustanoveného advokáta, trovy konania (trovy právneho zastúpenia) a náhradu trov konania (náhradu trov právneho zastúpenia).K tomu viac: napr.: HAUPT, J.: Ustanovenie zástupcu podľa § 30 ods. 2 OSP. Bulletin advokacie č. 7/1994, sr. 19 a nasl.; KERECMAN, P.: Ustanovenie advokáta zástupcom v občianskom súdnom konaní. I. a II. časť. Bulletin slovenskej advokacie, 2004, č. 5, str. 5 – 25; č. 6, str. 7 – 30.

2.1. Obdobie od 1. januára 2006 do 31. decembra 2009

Od 1. januára 2006 bolo ZoBPP rozhodovanie o určení advokáta osobe, ktorá v dôsledku svojej materiálnej núdze nemôže využívať (platené) právne služby a je to nevyhnutné na ochranu jej práv, zverené (okrem súdu) aj Centru. To určovalo advokáta na zastupovanie osoby pred súdom rozhodnutím, ktorým priznalo žiadateľovi nárok na poskytnutie právnej pomoci (§ 10 ods. 6 ZoBPP). Určený advokát uzatváral so žiadateľom zmluvu o právnej pomoci a žiadateľ udeľoval advokátovi plnomocenstvo (§ 12 ods. 1 ZoBPP) tak ako aj dnes. Tento zákon však neupravoval priznávanie odmeny advokátovi Centrom, stanovil iba, že ak bola priznaná klientovi advokáta v súdnom konaní náhrada trov konania (vo výške rovnakej, ako by patrila pri zastupovaní akéhokoľvek klienta), táto sa priznávala namiesto oprávnenej osoby advokátovi (§ 15 ods. 1 ZoBPP). Odmenu určeného advokáta tak mal financovať neúspešný odporca jeho klienta. Ak náhrada trov konania klientovi advokáta priznaná nebola (bez ohľadu na dôvod), alebo ak síce priznaná bola, ale protistranou nebola zaplatená, nebolo výslovnej úpravy, na základe ktorej advokátovi malo odmenu priznať Centrum. Dôvodová správa (nekonzistentne) konštatovala: „Ak oprávnená osoba spĺňa podmienky na priznanie náhrady trov konania, neprizná sa táto náhrada jej, ale určenému advokátovi. Ak náhrada trov konania priznaná advokátovi bola vyššia než náklady na právnu pomoc poskytnutú oprávnenej osobe, vráti advokát centru vyplatené náklady na právnu pomoc. V prípade vyhraného sporu sa takto štátu vrátia náklady vynaložené na poskytovanie právnej pomoci v konkrétnom prípade. V prípade neúspechu v spore, tieto trovy znáša oprávnená osoba“. Od 1. januára 2006 tak vznikla dvojkoľajnosť ustanovovania (určovania) advokáta na zastupovanie pred súdom.Zároveň bol novelizovaný zákon o advokácii a Slovenskej advokátskej komore bola uložená povinnosť viesť zoznam advokátov, ktorých môže Centrum určiť na poskytovanie právnej pomoci osobám v materiálnej núdzi, do ktorého sa advokáti zapisovali na vlastnú žiadosť. Vzhľadom na to, že táto právna úprava sa nijako nedotkla OSP, ustanovovanie advokáta súdom a uhrádzanie jeho odmeny v takomto prípade bolo zhodné ako pred 1. januárom 2006. Advokátovi ustanovenému súdom štát vyplatil odmenu vždy (bez ohľadu na úspech klienta v otázke náhrady trov konania).

Súčasne (s účinnosťou od 1. januára 2006) bola vložená do druhej časti tarify tretia hlava (vyhl. č. 649/2005 Z. z.) pod názvom „Tarifná odmena advokáta za zastupovanie osoby v materiálnej núdzi v občianskom súdnom konaní“, pričom dôvodová správa uvádza, že v tejto hlave „vyhláška upravuje odmeny advokátov v prípadoch, keď budú zastupovať osoby v materiálnej núdzi na základe zák. č. 327/2005 Z. z.“. Tarifná odmena advokáta za zastupovanie osoby v materiálnej núdzi bola upravená paušálnou sumou za konanie, avšak v závislosti od hodnoty a povahy veci. Ustanovenie § 14f ods. 2 umožňovalo, aby sudca zvýšil základnú sadzbu tarifnej odmeny, ak išlo o zastupovanie v ...