Ochrana súkromia zamestnancov pri prevádzkovaní kamerového systému na pracovisku (národné a európske východiská)

Mgr. et Bc. Martin BULLA
JUDr. Marek ŠVEC
interní doktorandi na Katedre pracovného práva a práva sociálneho zabezpečenia
Právnická fakulta, Trnavská univerzita v Trnave

BULLA, M. – ŠVEC, M.: Ochrana súkromia zamestnancov pri prevádzkovaní kamerového systému na pracovisku (národné a európske východiská)Odborný príspevok bol vypracovaný v rámci výskumného projektu APVV, označeného LPP-0048-09, s názvom ,,Flexibilita pracovného práva a nový systém sociálnej bezpečnosti“. ; Justičná revue, 62, 2010, č. 10, s. 1062 – 1080.

Autori sa v odbornom príspevku snažia čitateľovi poskytnúť ucelený pohľad na problematiku sledovania zamestnancov na pracovisku prostredníctvom kamerového systému. Primárne sa nezameriavajú iba na slovenskú právnu úpravu, ale svoje myšlienky a názory dopĺňajú aj o informácie z európskeho normotvorného procesu, z ďalších vybraných európskych i zámorských krajín, ako i z národnej judikatúry. Cieľom autorov je hľadanie optimálneho modelu monitorovania zamestnancov, využiteľného v Slovenskej republike, pri zachovaní rovnováhy medzi pracovnoprávnou ochranou zamestnanca a flexibilnou ochranou majetku a výrobného procesu zamestnávateľa.

I. Úvod

Neustále zmeny na trhoch práce v jednotlivých európskych krajinách poznačených finančnou krízou prinášajú mnohé negatívne javy. Rastúci počet nezamestnaných, klesajúci dopyt po výrobkoch i veľké hospodárske straty spoločností nútia zamestnávateľov k obozretnosti i zvýšenej kontrole vlastných zamestnancov. Súčasne však pokles priemerných miezd či nepriaznivá osobná situácia sú častou príčinou rôznych drobných deliktov zamestnancov, ktoré spôsobujú mnohým zamestnávateľom ďalšie významné straty. Tento stav vedie následne zamestnávateľov k využívaniu rôznych ochranných či preventívnych opatrení, ktoré však v prevažnej miere zasahujú najmä do osobnej a osobnostnej sféry zamestnancov.

K najpoužívanejším a súčasne najkontroverznejším prostriedkom kontroly zamestnancov patrí tzv. „videodohľad “.Kontrola zamestnancov prostredníctvom verejných / skrytých kamerových systémov.

II. „Videodohľad“ vs. právo na súkromie

Monitorovanie zamestnancov na pracovisku patrí z pohľadu právnej teórie do oblasti ochrany osobných údajov. Keďže v posledných desaťročiach došlo v praxi k výraznému nárastu využívania najrôznejších prostriedkov monitorovania zamestnancov na pracovisku, najmä v súvislosti s rozvojom informačných technológií a profesionalizáciou postupov v oblasti personálneho manažmentu a HR (human resources), ide o veľmi aktuálny a citlivý problém. K najčastejším technikám sledovania zamestnancov patrí monitorovanie telefonických rozhovorov, kontrola elektronickej pošty (e-mailov), sledovanie využívania internetu zamestnancami, či kamerový dohľad na pracovisku. Zamestnávatelia uvedenú prax odôvodňujú potrebou kontroly plnenia pracovných povinností zamestnancami, prevenciou porušovania pracovných povinností či zaisťovaním bezpečnosti a ochrany zdravia na pracovisku. Sledovanie zamestnancov sa však často dostáva do konfliktu s viacerými právami a slobodami prináležiacimi fyzickým osobám, a to najmä v súvislosti s právom na ochranu súkromia, právom na ochranu osobných údajov či listovým a telekomunikačným tajomstvom. Právnym aspektom aplikácie rôznych monitorovacích prostriedkov stále nie je v odbornej verejnosti venovaná náležitá pozornosť a ani súčasná legislatíva neupravuje spomínané právne vzťahy dostatočným spôsobom. Prevažujúcim národným modelom je existencia výlučne všeobecných právnych úprav týkajúcich sa občianskoprávnej ochrany osobných údajov bez zohľadnenia osobitostí pracovnoprávneho vzťahu.

Právo na ochranu súkromia zamestnanca je jedným zo základných ľudských práv, a preto sú praktické zásahy do jeho obsahu a rozsahu vnímané veľmi citlivo. Základný právny rámec poskytuje právu na súkromie Európsky dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorý v článku 8 ods. 1 stanovuje: ,,Každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie.“

Tradičná liberálna predstava pokladala za súkromie intímny svet človeka, ktorý je uzatvorený pred verejnosťou a najmä pred akýmikoľvek zásahmi štátu. Právo na súkromie teda spočívalo v ochrane obydlia fyzickej osoby pred štátnou mocou a jej zásahmi (výsluchy a prehliadky v prostredí domova, skryté odpočúvacie prístroje a pod.). Neskôr bola aplikácia práva na súkromie rozšírená aj na profesionálne aktivity a obchodnú činnosť prostredníctvom viacerých súdnych rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva.Pozri bližšie: Klaas a ostatní proti Spolkovej republike Nemecko (6. 9. 1978, A28); Chappel proti Spojenému kráľovstvu (30. 3. 1989, A 152); Niemitz proti Nemecku (16. 12. 1992, A 251).

Európska komisia vo svojich legislatívnych výstupoch toto právo postupne rozvíjala a zahrnula do jeho obsahu aj právo človeka na zakladanie a rozvíjanie vzťahov s inými ľudskými bytosťami, v záujme rozvoja a naplnenia svojej vlastnej osobnosti.SVÁK, J. : Ochrana ľudských práv. Z pohľadu judikatúry a doktríny štrasburgských orgánov ochrany práva; Žilina, Poradca podnikateľa, 2006, s. 569 .