Nerovnomerné rozvrhnutie pracovného času

Otázka rozvrhovania pracovného času vrátane nerovnomerného rozvrhovania pracovného času je previazaná s celým radom ustanovení v Zákonníku práce, ako aj s právom EÚ a právom Medzinárodnej organizácie práce (ustanovenia Zákonníka práce o pracovnom čase sú transpozíciou smernice 2003/88/ES o niektorých aspektoch organizácie pracovného času do právneho poriadku SR). Z tohto hľadiska nerovnomerné rozvrhovanie je len jeden prvok z komplexu rozhodnutí, ktoré musí zamestnávateľ urobiť pri nastavovaní pracovného času.

Zamestnávateľ potrebuje:

1. zistiť maximálny (zákonný) pracovný čas pre konkrétny podnik, organizačnú zložku, prevádzku, pracovisko a zamestnanca;

Vo väzbe na ustanovenia § 85 ZP je potrebné vymedziť rámce maximálneho priemerného týždenného pracovného času, v ktorom sa zamestnávateľ môže pohybovať pri rozvrhovaní pracovného času.

2. rozhodnúť, aký bude maximálny pracovný týždeň (ustanovený pracovný čas) v súlade s maximálnym zákonným pracovným týždňom (zákonný pracovný čas);

To znamená, že zamestnávateľ sa rozhoduje, či napr. na jeho pracoviskách ako benefit zamestnancom nezavedie sám skrátený pracovný čas (či už na základe vlastného rozhodnutia, alebo po dohode so zástupcami zamestnancov).

Napr. na pracovisku, kde je maximálny prípustný priemerný týždenný pracovný čas v rozsahu 40 hodín, zamestnávateľ rozhodne o tom, že sa práca bude vykonávať v priemere 37,5 hodiny týždenne.

3. rozhodnúť, či bude rozvrhovať pracovný čas rovnomerne alebo nerovnomerne, resp. či zavedie na pracovisku pružný pracovný čas, prípadne konto pracovného času;

Analyzovať svoje potreby vo väzbe na svoju činnosť (ktorá je ovplyvňovaná napr. nárokmi klientov, dodávkami surovín, dostupnosťou zamestnancov a pod.) a na základe toho rozhodnúť, aký spôsob rozvrhovania práce a aká forma je pre zamestnávateľa najvhodnejšia.

Zamestnávateľ môže individuálne pristupovať k jednotlivým pracoviskám, resp. aj zamestnancom (na nediskriminačnom základe). V tejto súvislosti sa článok zameriava práve na voľbu nerovnomerného rozvrhnutia pracovného času.

4. rozhodnúť, či zavedie zmenný režim alebo nie (a v akom rozsahu, napr. z hľadiska prevádzok a pracovísk) a ako bude doň zaraďovať zamestnancov;

T. j. robí sa rozhodnutie, v akom režime bude pracovať prevádzka, či sa budú striedať zamestnanci v určitých zmenách a podľa určitého vzoru.

5. urobiť konkrétny rozvrh práce – pracovných zmien, pre určité obdobie (určený pracovný čas):

a) určenie dĺžky pracovného týždňa,

b) určenie dĺžky rozvrhnutia (na ako sa rozvrhujú pracovné zmeny),

c) určenie začiatku a konca pracovného času (pri pružnom pracovnom čase – voliteľného, prípadne aj základného pracovného času),

c) určenie času, ktorý je určený na prestávku v práci (rozsah a čas jej poskytovania),

d) prihliadanie na potreby určitých skupín osôb, ako sú ženy a muži starajúci sa o deti a mladiství.

V tejto súvislosti je ešte potrebné poznamenať, že v Zákonníku práce sa rozlišuje medzi viacerými pojmami týkajúcimi sa pracovného času:

a) zákonný (týždenný) pracovný čas: Zákonný (týždenný) pracovný čas je najvyšší rozsah týždenného pracovného času. Napr. 40 hodín týždenne podľa § 85 ZP pre jednozmennú prevádzku.

b) ustanovený týždenný pracovný čas: Ustanovený (týždenný) pracovný čas je pracovný čas, ktorý zamestnávateľ stanoví pre všetkých svojich zamestnancov alebo pre jednotlivé organizačné útvary (zložky) v medziach zákonného týždenného pracovného času. Napr. 40, 38, 37,5 hodiny na základe maximálneho pracovného času pre jednozmennú prevádzku. V prípade rozvrhovania pracovného času je cieľom dosiahnuť, aby priemerný odpracovaný týždenný čas nepresiahol ustanovený týždenný pracovný čas.

c) určený týždenný pracovný čas: Určený týždenný pracovný čas je čas, ktorý je konkrétny zamestnanec povinný odpracovať v príslušnom týždni po rozvrhnutí ustanoveného pracovného času. Určený pracovný čas v zmysle legálnej definície v § 85 ods. 8 ZP je pracovný čas, ktorý je zamestnanec povinný odpracovať v príslušnom týždni po rozvrhnutí ustanoveného týždenného pracovného času.

Napr. na základe § 85 ZP (maximálny 40-hodinový pracovný čas pre jednozmennú prevádzku) zamestnávateľ stanovil ustanovený pracovný čas na 40 hodín týždenne.

Na základe § 90 ZP na tento príslušný týždeň stanovil povinnosť:

• odpracovať 48 hodín (ďalší týždeň to bude 32 hodín – v priemere 40 hodín – nerovnomerné rozvrhnutie pracovného času),
• alebo 40 hodín (rovnomerné rozvrhnutie pracovného času).

Z tohto hľadiska § 85 ods. 8 ZP nie je celkom presný, pretože sa v ňom uvádza, že „pracovný čas, ktorý zamestnávateľ určí podľa odsekov 1, 5 až 7, je ustanovený týždenný pracovný čas“.

Tento § je potrebné čítať ako: „pracovný čas, ktorý zamestnávateľ ustanoví (u seba) podľa odsekov 1, 5 až 7, je ustanovený týždenný pracovný čas“.

d) skrátený pracovný čas: Zamestnávateľ môže ustanoviť pracovný čas u seba aj na menej ako 40 hodín týždenne (napr. 38 h, 37 a 1/2 h). Uvedené rozhodnutie bude všeobecne platiť na všetkých zamestnancov, prípadne na jednotlivé organizačné zložky. ...