Jednostranné započítanie pohľadávky zamestnávateľa voči mzdovým nárokom zamestnanca

JUDr. Ing. Andrej SCHWARZ, LL.M.
advokát, WOLF THEISS, Bratislava
externý spolupracovník Fakulty práva Paneurópskej vysokej školy
Mgr. Ing. Erika GALGÓCIOVÁ
advokátska koncipientka

SCHWARZ, A. – GALGÓCIOVÁ, E.: Jednostranné započítanie pohľadávky zamestnávateľa voči mzdovým nárokom zamestnanca; Justičná revue, 62, 2010, č, 11, s. 1174 – 1184.

V praxi badať zvýšený záujem zamestnávateľov o využívanie inštitútu jednostranného započítania nárokov (pohľadávok), a to aj proti mzdovým nárokom zamestnanca. Takéto jednostranné započítanie však naráža na mantinely nielen pracovného, ale aj občianskeho, trestného a ústavného práva. Autori dospeli k záveru, že súčasná právna úprava jednostranné započítanie neumožňuje a pokúsili sa načrtnúť, za akých podmienok by takéto započítanie bolo vhodné umožniť.

1. Úvod

V praxi si zamestnávatelia často kladú otázku, či môžu započítať svoje existujúce a splatné nároky voči nároku zamestnanca na mzdu, resp. voči iným pracovno-právnym nárokom zamestnanca.

Napriek zjavnej potrebe praxe sa paradoxne táto problematika zatiaľ nachádza skôr na periférii záujmu právnej teórie. Z tohto dôvodu sme si dali za cieľ poukázať na súčasný právny stav, a to nielen v kontexte pracovného a občianskeho práva, ale i trestného a ústavného práva, ako aj v konfrontácii s existujúcou právnou úpravou, a to na právno-historicky nám najbližších jurisdikciách Česka, Rakúska a Nemecka.

Vedomí si skutočnosti, že otázka započítania v pracovnom práve je úzko spätá s doktrinálnou problematikou subsidiárnej aplikácie občianskeho práva na pracovno-právne vzťahy, sa v závere článku zároveň zaoberáme úvahami de lege ferenda, či a akým spôsobom by bolo možné riešiť otázku jednostranného započítania v pracovnom práve, rešpektujúc pritom jednak ústavný rámec zvýšenej ochrany práv zamestnanca, ako aj potreby hospodárskej praxe.

2. Súčasný stav

Jednostranným započítaním započítateľných pohľadávok v zmysle § 580 Občianskeho zákonníka dochádza k ich zániku, resp. k zániku v časti, v ktorej sa stretli. Pokiaľ by jednostranné započítanie pohľadávky (nároku) zamestnávateľa oproti mzdovým nárokom zamestnanca bolo možné, došlo by k zákonom predpokladanému zániku vzájomných pohľadávok, a teda i k zániku nároku zamestnanca na mzdu, v dôsledku čoho by zamestnancovi nebola vyplatená mzda vôbec alebo len v rozsahu presahujúcom započítavanú pohľadávku zamestnávateľa.

Záujem zamestnávateľa o jednostranný zápočet je spravidla vyšší najmä v situáciách, keď hrozí skončenie pracovného pomeru so zamestnancom, resp. už plynie výpovedná doba. Pre zamestnávateľa ukončenie pracovného pomeru totiž často znamená zvýšenie rizika sťaženia vymožiteľnosti svojej pohľadávky voči zamestnancovi v dôsledku straty (často jediného) zdroja príjmu zamestnanca.

Pokiaľ by však zamestnanec nároky zamestnávateľa, použité na započítanie, spochybňoval (čo už do samotnej existencie právneho dôvodu alebo výšky nároku), bol by nútený v takomto prípade žalovať svojho zamestnávateľa na plnenie.Nazdávame sa, že v danom prípade by neprichádzala do úvahy určovacia žaloba z dôvodu absencie naliehavého právneho záujmu v zmysle § 80 písm. a) Občianskeho súdneho poriadku, nakoľko otázku neplatnosti započítania by bolo možné riešiť ako otázku predbežnú. Zamestnanec by musel nielen uhradiť súdny poplatok,Zákon č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch totiž predpokladá oslobodenie navrhovateľa od súdnych poplatkov len v súvislosti s nárokmi súvisiacimi s neplatným rozviazaním pracovného pomeru [§ 4 ods. 2 písm. d) zákona]. V ...