Dávka garančného poistenia od 1. januára 2014

Ak platobná neschopnosť zamestnávateľa vznikla pred 1. januárom 2014, nárok na dávku garančného poistenia sa posudzuje a suma tejto dávky sa určuje podľa zákona účinného do 31. decembra 2013, t. j. preddavok na dávku garančného poistenia je taxatívne určený vo výške 99,60 eura za jeden kalendárny mesiac.

Výška preddavku na dávku garančného poistenia od 1. januára 2014 do 30. júna 2014 už nie je určená jednou taxatívnou sumou, ale závisí od požadovaných nárokov a je limitovaná najviac výškou životného minima pre jednu plnoletú fyzickú osobu, t. j. sumou 198,09 € mesačne.

V Slovenskej republike vzhľadom na prebiehajúci transformačný proces slovenskej ekonomiky v období rokov 1992 až 1999, ktorý bol v mnohých prípadoch poznačený platobnou neschopnosťou zamestnávateľov, čo malo mimoriadne nepriaznivý dosah na životnú úroveň mnohých zamestnancov a na uspokojovanie potrieb ich rodinných príslušníkov – t. j. žien, malých a nezaopatrených detí atď., bolo nevyhnutné zriadiť inštitút garančného fondu pre prípad platobnej neschopnosti zamestnávateľa na uspokojovanie peňažných nárokov zamestnancov. Z uvedených dôvodov približne asi 10 % obyvateľstva Slovenskej republiky prepadlo do hmotnej núdze (t. j. do biedy a chudoby) a bolo odkázané iba na dávky zo systému sociálnej pomoci.

Platná právna úprava týkajúca sa garančného poistenia bola v Slovenskej republike prijatá (až) od 1. mája 2000.*) Uvedená právna úprava bola v súlade s dohovorom Medzinárodnej organizácie práce (ďalej len „MOP“) č. 173 o ochrane nárokov zamestnancov v prípade platobnej neschopnosti ich zamestnávateľa, ktorý Slovenská republika ratifikovala v roku 1998, a so smernicou Rady č. 80/1987/EHS o ochrane nárokov zamestnancov pri platobnej neschopnosti zamestnávateľa len čiastočne, pretože sa vzťahovala na subjekty (fyzické osoby – zamestnancov) vykonávajúce činnosť iba na základe pracovného pomeru.

V tom čase sa nevzťahovala na subjekty (fyzické osoby – zamestnancov) vykonávajúce činnosť na základe dohôd o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru, t. j. na základe dohody o vykonaní práce a dohody o brigádnickej práci študentov.

Každý členský štát Európskej únie má vo svojej vnútroštátnej legislatíve právne predpisy týkajúce sa garančného fondu upravené tak, aby boli v súlade s ratifikovaným dohovorom MOP č. 173 o ochrane nárokov zamestnancov v prípade platobnej neschopnosti ich zamestnávateľa, ako aj so smernicou Rady č. 80/1987/EHS o ochrane nárokov zamestnancov pri platobnej neschopnosti zamestnávateľa, ktorá bola neskôr nahradená novou smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2008/94/ES z 22. októbra 2008 o ochrane zamestnancov pri platobnej neschopnosti ich zamestnávateľa, najmä z dôvodu zvyšujúcej sa mobility nie- len pracovnej sily, ale aj kapitálu, t. j. zamestnávateľských subjektov.

Hlavným cieľom uvedených smerníc je zabezpečiť, aby v každom členskom štáte bola zriadená tzv. záručná inštitúcia, ktorá v prípade platobnej neschopnosti zamestnávateľa vyplatí dlžné nároky patriace zamestnancom, najmä mzdy. Nároky chránené prostredníctvom tzv. záručných platieb sa vzťahujú na všetkých zamestnancov bez ohľadu na sektor ekonomickej činnosti a na druh vykonávanej práce. Každému členskému štátu smernica ponecháva voľnosť pri definovaní pojmu „zamestnanec“, „zamestnávateľ“, „právo zakladajúce okamžitý nárok“, „odmena“ a „právo zakladajúce budúci nárok“. V zmysle uvedených smerníc sú nároky chránené iba z pracovnoprávnych vzťahov. V Slovenskej republike boli nároky od 1. mája 2000 chránené iba z pracovného pomeru založeného na základe pracovnej zmluvy a až od 1. augusta 2006 aj z dohôd o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru, t. j. z dohody o vykonaní práce a z dohody o brigádnickej práci študentov, čo už bolo plne v súlade s ustanovením § 1 ods. 3 Zákonníka práce.

Od 1. januára 2008*) nároky zamestnancov pri platobnej neschopnosti zamestnávateľa sú chránené nielen z pracovného pomeru na základe pracovnej ...