Pojem daňový výdavok je definovaný v § 2 písm. i) zákona o dani z príjmov. Daňovým výdavkom je výdavok (náklad) na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov preukázateľne vynaložený daňovníkom, zaúčtovaný v účtovníctve alebo zaevidovaný v evidencii daňovníka. Zákon o dani z príjmov v § 19 uvádza výdavky, ktoré je možné považovať za daňové výdavky. V rámci uvedených výdavkov sú uvádzané len charakteristické daňové výdavky a nie sú uvádzane vyčerpávajúco. V podnikateľskej praxi sa vyskytuje celá škála výdavkov, ktoré nie sú uvedené v rámci vymenovaných výdavkov, ale vo väzbe na dosahované príjmy daňovníka a definíciu daňového výdavku ich možno považovať za daňové výdavky.
Na druhej strane podnikateľ môže vynaložiť výdavky, ktoré nebude možné považovať za daňové výdavky, aj keď sú vymenované medzi daňovými výdavkami v rámci § 19 zákona o dani z príjmov, napr. daňovník si uplatní do daňových výdavkov pohonné látky a odpisy z osobného automobilu, ktorý má zaradený v obchodnom majetku, nevyužíval ho však na podnikanie, ale na osobnú potrebu. Medzi daňovníkmi sú často využívané výdavky charakteru vlastnej spotreby daňovníka.
K takýmto výdavkom možno zaradiť výdavky:
K problémovým výdavkom z hľadiska preukaznosti možno zaradiť aj niektoré ďalšie výdavky súvisiace s používaním majetku v podnikaní, pri ktorých je obťažné rozdeliť rozsah ich používania na podnikanie a osobnú spotrebu. Ide napr. o používanie mobilného telefónu, pevnej telefónnej linky alebo počítača zvlášť vtedy, ak daňovník podniká v mieste svojho bydliska.
Základným kritériom pre uznanie takýchto výdavkov v podnikaní alebo v súvislosti s podnikaním je splnenie podmienok:
- výdavky musia byť vynaložené na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov daňovníka,
- výdavky musia byť preukázateľné,
- výdavky musia byť zaúčtované v účtovníctve daňovníka alebo v evidencii daňovníka.
Tieto podmienky uznania výdavkov pre daňové účely vyplývajú priamo z definície daňového výdavku v § 2 písm. i) zákona o dani z príjmov. Uvedené podmienky musia byť splnené súčasne. Ak daňovník používa napr. osobný automobil na podnikanie a súčasne na osobnú potrebu, nemôže si do daňových výdavkov uplatniť celé náklady na prevádzku automobilu, pretože neboli vynaložené v plnom rozsahu na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov. Vzhľadom na skutočnosť, že v praxi je v niektorých situáciách veľmi zložité preukazovať, či daňovník využíva majetok výlučne na podnikanie, môže daňovník (fyzická aj právnická osoba) využiť možnosť postupovať podľa § 19 zákona o dani z príjmov.
Takéto výdavky (náklady) na obstaranie, technické zhodnotenie, prevádzkovanie, opravy a udržiavanie majetku, okrem výdavkov na osobnú potrebu podľa § 21 ods. 1 písm. i) zákona o dani z príjmov, výdavkov súvisiacich s nehnuteľnosťami a zamestnávateľa, ktorý uplatňuje postup podľa § 5 ods. 3 písm. a) ZDP, a to:
- vo forme paušálnych výdavkov vo výške 80 %, ak je tento majetok využívaný aj na súkromné účely, alebo
- v preukázateľnej výške v závislosti od pomeru používania tohto majetku na zabezpečenie zdaniteľného príjmu.
Na druhej strane, ak daňovník nevie preukázať vynaložený výdavok, tento si nemôže uplatniť do daňových výdavkov.
Uplatnené výdavky musia byť riadne zaúčtované v súlade so zásadami a predpismi pre vedenie podvojného a jednoduchého účtovníctva. Ak je niektorý druh výdavku limitovaný zákonom o dani z príjmov alebo iným osobitným zákonom, do daňových výdavkov sa uznáva výdavok len v limitovanej výške.
Obsah:
Výdavky za používanie automobilu v podnikaní
Výdavky na stravovanie podnikateľa
Výdavky charakteru cestovných náhrad
Výdavky za používanie automobilu v podnikaní
V súvislosti s používaním automobilu v podnikaní vzniká celý rad výdavkov. Medzi daňové výdavky, ktoré vznikajú v súvislosti s využívaním vlastného automobilu v podnikaní, je možné zaradiť najmä:
- výdavky na pohonné látky,
- sadzbu základnej náhrady,
- daň z motorového vozidla.
Za vlastný automobil podnikateľa sa považuje aj automobil ...