V nadväznosti na aplikáciu výnimky zo všeobecného pravidla (článok 15 odsek 2 medzinárodnej zmluvy) je potrebné upozorniť na prípady zneužitia tejto výnimky prostredníctvom tzv. medzinárodného prenajímania pracovníkov.
Znenie článku 15 „Závislá činnosť“ odsek 1 a 2 medzinárodnej zmluvy je modelovo nasledovné:
„1. Platy, mzdy a iné podobné odmeny, ktoré rezident jedného zmluvného štátu poberá z dôvodu zamestnania, podliehajú zdaneniu s výnimkou ustanovení článkov 16, 18 a 19 len v tomto štáte, ak sa zamestnanie nevykonáva v druhom zmluvnom štáte. Ak sa tam zamestnanie vykonáva, môžu sa takéto odmeny zaň prijaté zdaniť v tomto druhom štáte.
2. Bez ohľadu na ustanovenia odseku 1 odmeny, ktoré rezident jedného zmluvného štátu poberá z dôvodu zamestnania vykonávaného v druhom zmluvnom štáte, podliehajú zdaneniu len v skôr uvedenom štáte, ak:
a) sa príjemca zdržiava v druhom štáte počas jedného obdobia alebo viacerých období, ktoré nepresiahnu v úhrne 183 dní v akomkoľvek dvanásťmesačnom období, ktoré sa začína alebo sa končí v príslušnom kalendárnom roku, a
b) odmeny sú vyplácané zamestnávateľom alebo v mene zamestnávateľa, ktorý nie je rezidentom druhého štátu, a
c) odmeny nejdú na ťarchu stálej prevádzkarne, ktorú má zamestnávateľ v druhom štáte.“
Pri príjmoch plynúcich zo závislej činnosti sa uplatňuje všeobecný princíp zdanenia v mieste výkonu zamestnania.
Zdanenie v štáte rezidencie zamestnanca je možné iba v prípade, ak sú splnené všetky 3 podmienky uvedené v odseku 2 súčasne.
Druhá podmienka [uvedená pod písm. b)] spôsobuje množstvo komplikácií, pretože pojem zamestnávateľ je v rôznych štátoch chápaný rôzne. Niektoré štáty uznávajú koncept „formálneho“ zamestnávateľa, iné koncept „ekonomického“ zamestnávateľa.
Vo všeobecnosti je možné pojem „zamestnávateľ“ definovať ako osobu, ktorá má právo ...