Jedným zo všeobecne rešpektovaných princípov dedičského práva je právo poručiteľa slobodne disponovať so svojím majetkom pre prípad smrti – ako súčasť širšie vymedzenej vlastníckej slobody a autonómie vôle subjektov súkromnoprávnych vzťahov.Napr. Lazar Ján a kol. Občianske právo hmotné 1. Bratislava: Iuris Libri, 2018, s. 15 a s. 681; Dulák Anton. Testamentárna sloboda a interpretácia vôle poručiteľa. In: Justičná revue, roč. 68, 2016, č. 4, s. 381 – 388 https://www.epi.sk/odborny-clanok/Testamentarna-sloboda-a-interpretacia-vole-porucitela.htm . Poručiteľ je pri realizácii tejto svojej dispozičnej slobody obmedzovaný len právami osôb, ktorým zákon poskytuje ochranu ako neopomenuteľným dedičom.
Právo osoby (budúceho poručiteľa) usporiadať svoje dedičstvo vopred je i jedným z princípov, na ktorých je založená euro-úniová právna úprava cezhraničných vzťahov v Nariadení (EÚ) č. 650/2012 o právomoci, rozhodnom práve, uznávaní a výkone rozhodnutí a prijatí a výkone verejných listín v dedičských veciach a o zavedení európskeho osvedčenia o dedičstve (ďalej len Nariadenie o dedičstve alebo len nariadenie).Odôvodnenie 38 Nariadenia (EÚ) č. 650/2012 o dedičstve. Nariadenie však neupravuje hmotnoprávne vyjadrenie práv poručiteľa alebo dedičov a iných osôb majúcich práva k pozostalosti, ale riešenie otázky, orgány ktorého štátu budú rozhodovať v dedičskej veci s cezhraničným dosahom (tzv. medzinárodná právomoc) a podľa práva ktorého štátu budú oprávnené orgány postupovať pri vyporiadaní dedičstva (určenie rozhodného práva).Nariadenie ďalej upravuje otázku účinkov dedičských rozhodnutí vydaných v členských štátoch, na území iných členských štátov a rovnako otázku účinkov verejných listín v iných členských štátoch Európskej únie. Bližšie k nariadeniu Hačková Tatiana. Dedenie s medzinárodným prvkom v EÚ – nové nariadenie EÚ. In. Justičná revue, 2015, č. 6 –7, s. 857 – 868, https://www.epi.sk/odborny-clanok/dedenie-s-medzinarodnym-prvkom-v-eu--nove-nariadenie-eu.htm
Autonómia vôle osoby, budúceho poručiteľa, sa tak v kontexte Nariadenia o dedičstve neprejavuje ako možnosť upraviť, kto a v akom pomere nadobudne podiel z jej/jeho majetku, v prípade jej/jeho smrti, ale ako možnosť určiť rozhodné hmotné právo, ktoré bude následne orgán konajúci o dedičstve povinný použiť pri rozhodovaní o dedičstve.
Ďalším v súčasnosti všeobecne akceptovaným prejavom autonómie vôle subjektov súkromnoprávnych vzťahov s cezhraničným dosahom je možnosť vybrať si, súdy ktorého štátu budú oprávnené v konkrétnej veci rozhodovať. V cezhraničnom dedičskom konaní tento výber však už nebude realizovať poručiteľ, ktorý bude v čase dedičského konania už po smrti, ale účastníci dedičského konania. Subjekt voľby práva a subjekt voľby právomoci je tak v dedičskom konaní s cezhraničným dosahom odlišný, čo je výnimka oproti iným cezhraničným majetkovým alebo rodinným vzťahom.
Nariadenie o dedičstve neoperuje s pojmom „poručiteľ“, a to ani v jeho slovenskej jazykovej verzii. Používa pojem „zosnulý“ alebo „osoba“ tam, kde sa hovorí o úkonoch, ktorými môže osoba disponovať so svojím majetkom pre prípad svojej smrti (najmä čl. 22, 24, 26, 27). Pre zjednodušenie a lepšiu prehľadnosť však budeme v texte ďalej používať pre takúto osobu slovenský termín poručiteľ.
1. Voľba práva
1.1. Ktoré právne poriadky je možné voliť
V prvom rade treba uviesť, že možnosť voľby práva a voľby právomoci v cezhraničných dedičských vzťahoch je obmedzená na preddefinovaný okruh právnych poriadkov obdobne, ako je to v prípade cezhraničných rodinných vzťahov.Pozri článok 10 Nariadenia (EÚ) 2019/1111 Brusel IIb, článok 4 Nariadenia (ES) č. 4/2009 o vyživovacej povinnosti, článok 8 Haagskeho protokolu z roku 2007 o rozhodnom práve pre vyživovaciu povinnosť a ďalšie. V prípade dedičských právnych vzťahov sa pohybujeme, obrazne povedané, na veľmi malom ihrisku. Zvolené môže byť len právo štátu, ktorého je poručiteľ príslušníkom, a právomoc súdov tohto štátu.Možnosť voľby má umožniť poručiteľovi, ktorý využil svoju slobodu pohybu v priestore Európskej únie, ale zachováva si úzke väzby na svoj štát pôvodu, uprednostniť tieto väzby. Na druhej strane, obmedzenie voľby len na jeden právny poriadok – právny poriadok občianstva poručiteľa, zabezpečuje právnu istotu a ochranu oprávnených očakávaní príbuzných poručiteľa. Pozri odôvodnenie 38 Nariadenia (EÚ) č. 650/2012 o dedičstve. Pozri tiež Návrh nariadenia KOM/2009/0154 v konečnom znení, komentár k článku 17 návrhu. V nadväznosti na skutočnosť, že základným kritériom pre určenie tak právomoci, ako i rozhodného práva je obvyklý pobyt zosnulého (poručiteľa) v čase smrti,Článok 4 a článok 21 Nariadenia (EÚ) č. 650/2012 o dedičstve. Pozri tiež odôvodnenie 23 nariadenia. tak táto možnosť bude zaujímavá najmä v tých prípadoch, keď je budúci poručiteľ príslušníkom iného štátu, než na území ktorého žije.
V prípade, ak má poručiteľ viacero štátnych občianstiev, voliť môže právny poriadok ktoréhokoľvek z nich, dôležité je, že daný občianskoprávny vzťah skutočne aj existoval buď v čase voľby, alebo v čase smrti poručiteľa.Článok 22 ods. 1 Nariadenia o dedičstve. Nevyžaduje sa, aby okrem štátneho občianstva existovali i ďalšie väzby poručiteľa k štátu, ktorého právny poriadok zvolil, ako napríklad to, že pravidelne daný štát navštevoval, pobýval tam istú časť roka, vlastnil v tomto štáte určitý majetok a podobne, t.j. aby toto občianstvo bolo tzv. efektívne.V podmienkach Slovenskej republiky sa najmä neuplatní § 33 zák. č. 97/1963 Zb. o MPSaP a pravidlá tam uvedené. Zvolené môže byť aj právo nečlenského štátu, ako potvrdzuje aj judikatúra SD EÚ vo veci C-21/22 OP.
Samozrejme, pri voľbe práva nečlenského štátu nie je garantovaná možnosť voľby súdu. Dedičia a ďalší účastníci dedičského konania teoreticky môžu nejakú dohodu o voľbe súdu (voľbe právomoci) v prospech súdov takéhoto nečlenského štátu uzavrieť, avšak jej prípustnosť a podmienky jej platnosti bude posudzovať zvolený súd, a to podľa práva platného v jeho domovskom štáte. Otázne je tiež, či by pre súd členského štátu, ktorý by prípadne mal právomoc na základe článku 4 alebo článku 10 nariadenia a začal konať ex offo, bola existencia takejto dohody dostatočným základom pre zastavenie konania.Prevažná časť autorov sa zhoduje na tom, že skôr začaté konanie v treťom nečlenskom štáte môže tvoriť prekážku litispendencie umožňujúcu súdu členského štátu, ak vo veci nezačal konať ako prvý, odmietnuť vykonávať právomoc. Mlčanie nariadenia k tejto otázke (článok 17 nariadenia upravuje uplatnenie prekážky litispendencie len v prípade konkurencie dvoch súdnych konaní vedených v členských štátoch, obdobne i odôvodnenia 34 až 36 nariadenia) vnímajú ako medzeru právnej úpravy v nariadení, ktorá môže byť vyplnená použitím vnútroštátnej právnej úpravy. Calvo Caravaca A. a in. The EU Succession Regulation. A Commentary. Cambridge University Press, 2016, s. 266 a 267. Odersky F. in Bergquist et al. EU Regulation on Succession and Wills. Commentary. Köln: Sellier Otto Schmidt, 2015, s. 108. Neriešenou stále však zostáva otázka, čo ak by začal súd členského štátu rozhodovať vo veci ako prvý, alebo ak konanie v treťom štáte ešte vôbec nezačalo, či by aj v takomto prípade dohoda o voľbe právomoci súdu nečlenského štátu mohla byť dostatočným základom pre zastavenie konania na súde členského štátu.
V neposlednom rade, ako ukazuje vyššie uvedený rozsudok SD EÚ C-21/22 OP, môžu byť situácie, kedy voľba práva jednoducho nebude možná. Bude tomu tak najmä vtedy, ak dvojstranná zmluva s nečlenským štátom voľbu práva v dedičských veciach neumožňuje. Zmluvy (či už dvojstranné, alebo mnohostranné), ktorých zmluvnou stranou je/sú aj nečlenský(-é) štát/štáty, majú v zmysle článku 75 ods. 1 Nariadenia o dedičstve aplikačnú prednosť pred nariadením. Súdny dvor EÚ vo vyššie citovanom rozsudku potvrdil prednosť takejto zmluvy, a to i keď jej aplikácia oberá osobu (budúceho poručiteľa) žijúcu v Európskej únii o možnosť voľby práva, ktorú iní obyvatelia toho istého členského štátu, za obdobných okolností, majú umožnenú. Pre Slovenskú republiku to napríklad znamená, že možnosť voľby práva nebudú môcť využiť občania Ukrajiny, Ruskej federácie, Albánska a ďalších nečlenských štátov EÚ, s ktorými je Slovenská republika viazaná obdobnými dvojstrannými zmluvami.https://www.epi.sk/clanok-knihy/6-zoznam-dvojstrannych-zmluv-ktorymi-je-sr-viazana-medzinarodne-pravo-sukromne-2019.htm
1.2. Aké sú formálne a vecné požiadavky na voľbu práva
Článok 22 nariadenia, ktorý upravuje možnosť voľby práva pre dedenie, hovorí tiež, ako posudzovať vecné (hmotnoprávne) a formálne podmienky platnosti úkonu voľby práva.
V zmysle článku 22 ods. 2 voľba práva sa má urobiť výslovne, vo vyhlásení vo forme právneho úkonu nakladania s majetkom pre prípad smrti alebo vyplýva z podmienok tohto právneho úkonu. Inými slovami, pre úkon voľby práva platia tie isté formálne kritériá ako pre právne úkony mortis causae. Avšak v každom členskom štáte je úprava právnych úkonov pre prípad smrti iná, či sa to už týka okruhu takýchto právnych úkonov V zmysle článku 3 písmeno d) Nariadenia o dedičstve je pod pojmom „právne úkony pre prípad smrti“ potrebné chápať: závet, spoločný závet alebo dedičskú zmluvu. V tom istom článku písmená b) a c) definujú na účely nariadenia, čo považujeme za „spoločný závet“ a čo za „dedičskú zmluvu“., alebo formálnych požiadaviek na ne. Ide o otázku, ktorá je súčasťou vnútroštátnych úprav členských štátov, spravidla súčasťou civilného, občianskeho práva a nie je ani nemôže byť na úrovní EÚ unifikovaná. Preto je dôležité identifikovať, podľa práva ktorého členského štátu budeme posudzovať, aké požiadavky platia pre právny úkon nakladania s majetkom pre prípad smrti.
Článok 22 ods. 2 predpokladá dve alternatívy. Buď bude voľba práva urobená ako samostatný úkon, ako tzv. vyhlásenie o voľbe práva,Pozri § 54 zák. č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti (Notársky poriadok). Vyhlásenie o voľbe práva spísané notárom pôsobiacim v Slovenskej republike sa eviduje v Notárskom centrálnom registri závetov. V takomto prípade je jeho existencia ľahko zistiteľná, pozri tiež § 176 ods. 1 zák. č. 161/2015 Z.z. Civilný mimosporový poriadok (CMP). Ak však vyhlásenie o voľbe práva nebolo spísané notárom, bolo napríklad spísané poručiteľom vlastnou rukou, alebo bolo spísané v zahraničí, súd, resp. notár konajúci v dedičskej veci nemá možnosť zistiť, že takéto vyhlásenie vôbec existuje, ak mu ho nepredložia dedičia alebo iné osoby, ktoré o jeho existencii majú vedomosť. Čo sa týka vyhlásení o voľbe práva spísaných prípadne notárom pôsobiacim v zahraničí, bude potrebné dožiadanie adresované oprávnenému zahraničnému oprávnenému orgánu. I tak však bude notár konajúci v dedičskej veci potrebovať minimálne indíciu, že mohlo byť vyhlásenie o voľbe práva v konkrétnom cudzom štáte spísané. O prepojenie registrov závetov sa usiluje mimovládna organizácia združujúca notárov z 22 členských štátov EÚ - Rada notárov Európskej únie (CNUE), pre bližšie informácie pozri https://www.notariesofeurope.eu/en/notaries/enrwa/. alebo bude voľba práva súčasťou právneho úkonu mortis causae, ako jedno z jeho ustanovení. Pre tento druhý prípad nariadenie predpokladá aj možnosť voľby práva vykonanej mlčky. Článok 22 ods. 2 výslovne uvádza, že voľba môže „vyplývať z podmienok tohto právneho úkonu (právneho úkonu pre prípad smrti)“. Odôvodnenie 39 nariadenia spresňuje, že voľba práva by sa mohla považovať za preukázanú takýmto právnym úkonom napríklad vtedy, keď v ňom zosnulý uviedol odkaz na osobitné ustanovenia právneho predpisu štátu, ktorého je štátnym príslušníkom, alebo ak inak uviedol tento právny predpis.
Identifikácia existencie takto prejavenej vôle bude na vnútroštátnom súde, ktorý bude vo veci rozhodovať.Pozri bod 90 rozsudku SD EÚ vo veci C-80/19 E. E. Pomerne precízne sa tejto otázke venuje generálny advokát M. Campos Sánchez-Bordona vo svojich návrhoch vo veci C-80/19 E. E., bod 95 a nasledujúce. GA poukazuje na to, že z okolností, ktoré nesúvisia so samotným závetom, ako krajina, v ktorej spísal zosnulý závet, orgán ktorého štátu spísal závet a ktorý právny poriadok dáva tomuto orgánu právomoc, nie je možné bez ďalšieho odvodzovať úmysel voľby práva. Dokonca i v prípade, že v závete sú uvedené konkrétne ustanovenia určitého právneho poriadku, by to samo osebe nemalo stačiť pre založenie domnienky o voľbe práva, ak nejde o právne ustanovenia (resp. zrejme o právnu úpravu v nich obsiahnutú) špecifické pre právny poriadok štátu, ktorého bol zosnulý občanom a ktoré nie sú v štáte obvyklého pobytu zosnulého.
V oboch prípadoch, t.j. či už bude voľba práva súčasťou právneho úkonu pre prípad smrti, alebo bude vyplývať z jeho ustanovení, alebo bude vo forme samostatného vyhlásenia o voľbe práva, sa rozhodné právo pre posúdenie splnenia formálnych požiadaviek na takýto právny úkon bude určovať v zmysle článku 27 Nariadenia o dedičstve. Článok 27 ods. 1 obsahuje viacero kolíznych noriem, viacero alternatív určenia rozhodného práva. Aby bol právny úkon mortis causae z formálneho hľadiska považovaný za platný, stačí, ak vyhovie kritériám zakotveným v ktoromkoľvek z tam uvedených právnych poriadkov.
Pôjde najmä o právne poriadky viazané na okolnosti poručiteľa, teda právo štátu, ktorého bol poručiteľ príslušníkom, alebo v ktorom mal bydlisko, alebo v ktorom mal obvyklý pobyt, a to buď v čase, keď právny úkon voľby práva urobil, alebo v čase smrti. Ďalej to môže byť tiež právny poriadok platný v mieste, kde bol právny úkon voľby práva urobený. Alternatíva uvedená v článku 27 ods. 1 písm. e) platí len pre právne úkony týkajúce sa nehnuteľností.
Naopak, vecná, hmotnoprávna platnosť právneho úkonu voľby práva sa bude v zmysle článku 22 ods. 3 nariadenia vždy posudzovať podľa zvoleného práva. Odôvodnenie č. 40 nariadenia upresňuje, že ide o posúdenie skutočnosti, či tomuto právnemu úkonu osoba, ktorá ho robí, porozumela a súhlasí s ním. V súvislosti s posudzovaním hmotnoprávnych podmienok platnosti právneho úkonu mortis causae však môžu vzniknúť i ďalšie otázky. Napríklad, či osoba, ktorá právny úkon robila, bola spôsobilá takýto úkon urobiť. I táto otázka by sa mala posúdiť podľa zvoleného práva,V tejto otázke môžeme analogicky vychádzať z čl. 26 nariadenia a tam uvedenej kvalifikácie, ktoré otázky by sa mali považovať za otázky hmotnoprávnej platnosti právnych úkonov nakladania s majetkom pre prípad smrti. Pfeiffer Magdalena. Dědický statut – právo rozhodné pro přeshraniční dědické poměry. Praha: Wolters Kluwer ČR, 2017, s. 128. s výnimkou otázok výslovne uvedených v článku 27 ods. 3, ktoré sa posúdia podľa práva rozhodného pre formálne náležitosti tohto právneho úkonu.
2. Voľba súdu
2.1. Voľba súdu nemôže byť bez voľby práva
Voľba súdu je v dedičskom konaní podmienená voľbou práva. Voľba súdu nemôže byť urobená, respektíve by nemala žiadnu právnu relevanciu, ak...
Autor: doc. JUDr. Elena Júdová, PhD.
Súhlas s použitím cookies
Vlastné nastavenie cookies