Inštitút ručenia za daň, ako jedno z opatrení na zamedzenie daňových podvodov, bol s účinnosťou od 1. októbra 2012 značne upravený, v dôsledku čoho sa stal veľmi horúcou témou diskusií. Príspevok analyzuje ručenie za daň jednak z hľadiska jeho účelu, ako aj z hľadiska základných zásad spoločného systému DPH. Zaoberá sa aj riešením aktuálnych problémov, ktoré v súvislosti s ručením „trápia“ podnikateľskú verejnosť.
Zákonom č. 246/2012 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon o DPH) a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony, došlo s účinnosťou od 1. 10. 2012 k zavedeniu nových a precizovaniu existujúcich inštitútov v zákone o DPH, s účelom potlačenia rozsiahlych podvodných a špekulatívnych aktivít. Tieto zmeny sa dotkli aj inštitútu ručenia za daň upraveného v § 69 ods. 14 zákona o DPH, ktorý bol v porovnaní s právnou úpravou účinnou pred 1. 10. 2012 podstatne upravený a precizovaný. Podstatou ručenia za daň podľa zákona o DPH je skutočnosť, že platiteľ dane (odberateľ) sa zo zákona stáva ručiteľom za daň z predchádzajúceho stupňa, uvedenú na faktúre, vzťahujúcu sa na cenu tovaru alebo služby, ktoré mu sú alebo majú byť dodané v tuzemsku iným platiteľom (dodávateľom), ak kumulatívne nastanú nasledujúce skutočnosti:
- dodávateľ daň uvedenú na faktúre nezaplatil, respektíve sa stal neschopným túto daň zaplatiť a
- odberateľ v čase vzniku daňovej povinnosti (pozri § 19 zákona o DPH) vedel alebo na základe dostatočných dôvodov vedieť mal alebo mohol, že celá daň alebo časť dane z tovarov a služieb nebude zaplatená (pozri bod 1.2).
Príklad č. 1:
Platiteľ A, so zdaňovacím obdobím kalendárny mesiac, dodal 1. 4. 2015 tovar platiteľovi B v hodnote 1 200 €, z toho fakturovaná daň bola vo výške 200 €. Platiteľ A bol povinný daň z dodávky zaplatiť do 25. 5. 2015, avšak si túto povinnosť nesplnil. Ešte pred lehotou splatnosti tejto dane, dňa 20. 4. 2015, nastala skutočnosť podľa § 69 ods. 14 zákona o DPH, na základe ktorej mal alebo mohol platiteľ B vedieť, že fakturovaná daň alebo jej časť nebude zaplatená. Keďže ku skutočnosti došlo až po vzniku daňovej povinnosti z dodania tovaru, platiteľ B sa nestáva ručiteľom za nezaplatenú daň.
Ručenie za daň, ktoré má právny základ v článku 205 smernice Rady 2006/112/ES o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty (ďalej len „smernica o DPH“), predstavuje inštitút na zefektívnenie boja proti podvodom na DPH.
Je to práve existencia podvodného konania v obchodnom vzťahu medzi dodávateľom a odberateľom, ktorá predstavuje základný predpoklad uplatnenia inštitútu ručenia za daň, pretože toto predstavuje výnimku zo všeobecnej zásady spoločného systému DPH, podľa ktorej by za zaplatenie za jeden druh transakcie mala byť zodpovedná len jedna osoba.
Aj z dôvodovej správy k zákonu č. 246/2012 Z. z. vyplýva, že účelom úpravy inštitútu ručenia za zaplatenie dane na ...
Súhlas s použitím cookies
Vlastné nastavenie cookies