Zákon o kolektívnom vyjednávaní

Komentár k § 1 ods. 1 zákona č. 2/1991 Zb.

Predmetom zákona č. 2/1991 Zb. je úprava procesu kolektívneho vyjednávania medzi orgánmi odborových organizácií príslušných na zastupovanie zamestnancov a zamestnávateľmi s cieľom uzatvoriť kolektívnu zmluvu ako dvojstranný (viacstranný) právny úkon záväzný tak pre zamestnancov, ktorých zástupcovia danú kolektívnu zmluvu uzatvorili, ako aj zamestnávateľov. Kolektívne vyjednávanie je tak definované:

a) subjektmi, ktoré sa ho zúčastňujú – hoci sa kolektívne vyjednávanie uskutočňuje so zámerom úpravy pracovných podmienok a podmienok zamestnávania zamestnancov odchylne od Zákonníka práce, zamestnanci svoje právo na kolektívne vyjednávanie neuskutočňujú samostatne, ale prostredníctvom svojho zástupcu – príslušného orgánu odborovej organizácie (§ 229 ods. 6 Zákonníka práce). Zamestnávateľ je samostatným subjektom kolektívneho vyjednávania, pokiaľ nejde o kolektívne zmluvy vyššieho stupňa [ust. § 2 ods. 3 písm. b), c) a d) zákona č. 2/1991 Zb.] a

b) cieľom, ktorý kolektívne vyjednávanie sleduje – v prípade zákona č. 2/1991 Zb. je cieľom kolektívneho vyjednávania uzatvorenie kolektívnej zmluvy. Naproti tomu Dohovor MOP č. 154 v čl. 2 označuje za kolektíve vyjednávanie všetky rokovania uskutočnené medzi zamestnávateľmi (ich zástupcami) a organizáciami zamestnancov (Dohovor MOP č. 154 operuje s pojmom pracovník namiesto pojmu zamestnanec) s cieľom:

1) vymedziť pracovné podmienky a podmienky zamestnávania,

2) upraviť vzťahy medzi zamestnávateľmi a zamestnancami, ako aj

3) upraviť vzťahy medzi zamestnávateľmi/ich organizáciami a organizáciou/organizáciami zamestnancov.

Z uvedeného je zrejmé, že Dohovor MOP č. 154 upravuje kolektívne vyjednávanie širšie ako zákon č. 2/1991 Zb., keďže za kolektívne vyjednávanie nepovažuje len dialóg smerujúci k uzatvoreniu kolektívnej zmluvy [upravujúcej aj vzťahy podľa bodu 2) a 3)], ale aj akékoľvek iné rokovania (nemusia viesť k uzatvoreniu kolektívnej zmluvy), v dôsledku ktorých dôjde k úprave pracovných podmienok, vzťahov medzi zamestnancami a zamestnávateľmi a vzťahov medzi subjektmi kolektívneho vyjednávania.

Každý zamestnanec má v zmysle čl. 36 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky právo na spravodlivé a uspokojujúce pracovné podmienky, ktoré v sebe zahŕňa aj právo na kolektívne vyjednávanie [čl. 36 ods. 1 písm. g) Ústavy SR]. Pretože toto právo môže byť zamestnancami vykonávané len vtedy, ak budú združení v odborovej organizácii pôsobiacej u zamestnávateľa, zamestnanci sa práva na kolektívne vyjednávanie môžu domáhať len vtedy, ak sami vynaložia aktivitu smerujúcu k združeniu sa v odborovej organizácii.

Rozhodnutie: Aj právo slobodne sa združovať s ostatnými v odborových organizáciách na ochranu svojich záujmov podľa čl. 37 ústavy a podľa dohovoru č. 98 je potrebné vnímať ako individuálne právo fyzickej osoby, ktoré neprináleží právnickej osobe. Obsahom tohto práva je ochrana hospodárskych, sociálnych, kultúrnych a iných záujmov jednotlivca, ktorá je zastrešená úsilím a činnosťou odborovej organizácii vyvinutej v tomto smere [nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. III. ÚS 254/06, zo dňa 18. 10. 2007].

Komentár k § 1 ods. 2 zákona č. 2/1991 Zb.

Odsek 2 bol do zákona č. 2/1991 Zb. vložený zákonom č. 416/2013 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 2/1991 Zb. o kolektívnom vyjednávaní v znení neskorších predpisov s účinnosťou od 1. 1. 2014. Z dôvodovej správy k zákonu č. 416/2013 Z. z. vyplýva, že cieľom uvedenej novelizácie bolo osobitne zdôrazniť pojem bipartita a bipartitný princíp, ktorý výrazne prispieva k naplneniu zásady trvalého a efektívneho sociálneho dialógu a k dosahovaniu sociálneho mieru. Kolektívne vyjednávanie je teda nástroj, ktorý má podporiť dialóg medzi zástupcami zamestnancov a zamestnávateľmi (ich organizáciami/zástupcami) s cieľom dohodnúť sa tak na pracovných podmienkach a podmienkach zamestnávania zamestnancov, ako aj na ich vzájomných vzťahoch bez toho, aby bol štrajkom, resp. výlukou narušený sociálny mier.