Tak ako pri vyhotovovaní obrazových, zvukových alebo obrazovo-zvukových záznamov príslušnými orgánmi štátu, aj pri obrazových a zvukových záznamoch vyhotovovaných súkromnými osobami vystupujú do popredia minimálne dva protichodné záujmy, ktorých posúdenie vôbec nie je jednoduché. Na jednej strane je to záujem na ochrane práva na súkromie obvineného, na druhej strane zasa záujem na objasnení trestného činu a zistení jeho páchateľa. Situácia je o to komplikovanejšia, že súkromná nahrávka nemá podľa odbornej verejnosti jasné právne základy, z ktorých by bolo evidentné, že takáto nahrávka by mohla byť považovaná za zákonný dôkaz, vďaka čomu by mohla byť aj prípustným dôkazom v trestnom konaní.
V poslednej novele Trestného poriadku č. 301/2005 Z. z. (ďalej len „Trestný poriadok“) sa o. i. navrhovala aj prípustnosť nezákonného dôkazu v trestnom konaní, avšak iba v prospech obvineného.Zákon č. 40/2024 Z. z. To by, samozrejme, platilo pre všetky nezákonné dôkazy (všetkému, čo môže prispieť k náležitému objasneniu trestného činu a zisteniu jeho páchateľa), vrátane súkromnej nahrávky, samozrejme, ak by sme ju považovali za nezákonný dôkaz. Ústavný súd Slovenskej republiky však svojím rozhodnutím PL. ÚS 3/2024-112 z 28. februára 2024, ktoré bolo publikované v Zbierke zákonov Slovenskej republiky pod č. 41/2024 Z. z., pozastavil účinnosť aj tohto bodu novely Trestného poriadku.
Následne na neverejnom zasadnutí pléna 3. 7. 2024 rozhodol vo veci vedenej pod sp. zn. PL. ÚS 3/2024 o návrhu prezidentky Slovenskej republiky, skupiny 36 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky a skupiny 39 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky o súlade zákona z 8. februára 2024, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov, a vyslovil nesúlad niektorých ustanovení tohto zákona. Ústavný súd vyslovil nesúlad prechodných ustanovení týkajúcich sa trestu prepadnutia majetku, ktoré prikazujú po obnove konania vyvolanej skorším zrušujúcim nálezom Ústavného súdu použiť novoúčinné znenie napadnutého zákona vo vzťahu k tejto otázke, aj keď priaznivejšie pre páchateľa môže byť aktuálne účinné znenie Trestného zákona generované práve týmto skorším nálezom. Z rovnakých dôvodov za nesúladné s ústavou považoval Ústavný súd aj prechodné ustanovenie napadnutého zákona, ktoré umožňuje považovať pri spätnom použití nových, pre páchateľa priaznivejších pravidiel týkajúcich sa trestnosti činu trestné stíhanie za premlčané len v prípade, ak dôvody skoršieho prerušenia premlčania nastali po márnom uplynutí novoustanovenej premlčacej doby len prvýkrát. Ústavný súd tiež vyslovil nesúlad prechodného ustanovenia, ktoré ministrovi spravodlivosti umožňuje podať dovolanie v neprospech obvineného spätne do troch rokov pri dohodách o vine a treste schválených pred 15. marcom 2024. Súčasťou odôvodnenia nálezu je právny názor na ústavno-konformný výklad napadnutého zákona, podľa ktorého ustanovenia o predĺžení lehoty na podanie dovolania v neprospech obvineného na tri roky a o rozšírení oprávnenia ministra spravodlivosti podať dovolanie aj proti rozsudkom súdu o schválení dohody o vine a treste možno použiť len pri rozhodnutiach, ktoré nadobudli právoplatnosť najskôr 15. marca 2024. Napokon Ústavný súd vyslovil nesúlad ustanovení upravujúcich možnosť použiť nezákonne získaný dôkaz v trestnom konaní, aj keď výlučne len v prospech obvineného. V ostatných častiach návrhom navrhovateľov nevyhovel.Ústavný súd Slovenskej republiky, Tlačová správa č. 30/2024 z 3. 7. 2024
To znamená, že ak by sme súkromnú nahrávku považovali za nezákonný dôkaz, nemohla by byť prípustná v trestnom konaní, a to v prospech žiadnej strany trestného konania, vrátane obvineného. Ak by sme ju však považovali za zákonný dôkaz, samozrejme, prípustná by mohla byť v prospech ktorejkoľvek strany. Je preto potrebné zodpovedať si základnú otázku týkajúcu sa zákonnosti súkromnej nahrávky, z ktorej by vyplynula aj jej prípustnosť ako dôkazu v trestnom konaní.
Aktuálne spoločenské udalosti ukazujú, aké dôležité je zamyslieť sa nad niektorými otázkami súvisiacimi s dokazovaním v trestnom konaní. Oblasť informačných technológií zaznamenala v posledných niekoľkých dekádach obrovský rozmach. Nové technológie zasiahli prakticky do všetkých spoločenských oblastí, právo nevynímajúc. V oblasti trestného práva sa tieto nové trendy prejavili napríklad v podobe formulovania nových skutkových podstát, v oblasti trestného práva procesného sa zasa zaviedli viaceré prostriedky zabezpečovania informácií dôležitých pre trestné konanie.
No predsa len by sme mohli povedať, že aj napriek badateľnému pokroku a vývoju v oblasti trestno-procesnej úpravy informačno-technických prostriedkov, prostriedkov operatívno-pátracej činnosti a dokazovania naše trestné právo, obzvlášť trestné právo procesné, akoby zaostávalo za najnovšími vývojovými tendenciami v oblasti informačných technológií.
Trestné právo procesné síce upravuje viaceré informačno-technické prostriedky a prostriedky operatívno-pátracej činnosti, ako napríklad odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky, vyhotovovanie obrazových, zvukových alebo obrazovo-zvukových záznamov, agenta alebo sledovanie osôb a vecí, no neupravuje viacero ďalších spôsobov zabezpečovania informácií, ktoré si v rámci komunikácií medzi sebou vymieňajú napríklad užívatelia rozličných programov či mobilných aplikácií. Prostriedok odpočúvania a záznamu telekomunikačnej prevádzky napríklad umožňuje orgánom činným v trestnom konaní zistiť dôležité informácie pre trestné konanie, ktoré si dotknuté osoby medzi sebou vymieňajú prostredníctvom telefónu, no už im neumožňuje zabezpečovať informácie, ktoré by si takéto osoby medzi sebou vymieňali napríklad prostredníctvom aplikácií, ako napríklad Hangouts, Messenger či Skype. Pritom páchatelia trestnej činnosti si túto činnosť nemusia plánovať iba prostredníctvom telefónov, ale napríklad aj takýmto spôsobom. Komunikáciu v rámci páchania trestnej činnosti, resp. jej koordinácie alebo utajovania po jej spáchaní takisto nemusia uskutočňovať iba prostredníctvom telefónu.
Domnievam sa, že jednou z takýchto aktuálnych otázok je aj otázka využívania obrazových, zvukových alebo obrazovo-zvukových záznamov, ktoré vyhotovili súkromné osoby. Táto otázka sa stala aktuálnou vďaka masovej dostupnosti mobilných telefónov či tabletov, ktoré užívateľom umožňujú vyhotovovať si takéto záznamy pre svoje vlastné potreby. Či by pre vyhotovenie obrazového, zvukového alebo obrazovo-zvukového záznamu bol prípadne použitý iný prostriedok ako mobilný telefón, nemusí mať pre posúdenie otázky zákonnosti a prípustnosti väčšiu relevanciu (nemyslím teraz obrazové, zvukové alebo obrazovo-zvukové záznamy vyhotovené podľa zákona o súkromnej bezpečnosti).
Pre oblasť trestného práva, obzvlášť trestného práva procesného, by mohlo byť relevantné, ak by tieto záznamy obsahovali informácie dôležité pre trestné konanie. Ak by napríklad poškodený zaznamenal konanie páchateľa alebo aspoň časť páchaného skutkového deja, ktorým by páchateľ zasahoval do jeho základných práv a slobôd a zároveň aj napĺňal niektorú zo skutkových podstát trestného činu (napríklad trestného činu nebezpečného vyhrážania, nebezpečného prenasledovania, vydierania atď.), kedy by sa orgány činné v trestnom konaní mohli ocitať v situáciách dôkaznej núdze a práve takéto záznamy by im mohli výrazným spôsobom uľahčiť objasňovanie takýchto trestných činov a zisťovanie ich páchateľov.
Obdobne to, samozrejme, platí aj pre obvineného, pretože aj ten by mohol mať záujem využiť súkromnú nahrávku, ktorú si pred tým vyhotovil, vo svoj prospech – či už na dosiahnutie úplného zbavenia sa obvinenia, alebo na zmiernenie obvinenia.
Dôležité však je posúdiť zákonnosť, resp. naopak nezákonnosť súkromnej nahrávky ako dôkazu v trestnom konaní, a tým aj jej prípustnosť, resp. neprípustnosť ako dôkazu v trestnom konaní. Domnievam sa, že dôležité je to aj z toho hľadiska, že v rámci poslednej novely Trestného poriadku zákonom č. 40/2024 Z. z. sa navrhovala prípustnosť aj nezákonného dôkazu v trestnom konaní proti obvinenému.
1. Právna úprava práva na súkromie
V takýchto situáciách však vystupujú do popredia minimálne dva protichodné záujmy, ktorých posúdenie však vonkoncom nie je také jednoduché, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať. Po prvé ide o verejný záujem na ochrane základných práv a slobôd a záujmov chránených Trestným zákonom, s ktorým ide ruka v ruke verejný záujem na objasnení trestného činu a zistení jeho páchateľa, aby mu bol uložený spravodlivý trest na strane jednej a verejný záujem na ochrane práva na súkromie ako jedného zo základných práv páchateľa, resp. v závislosti od procesného postavenia podozrivého alebo obvineného na strane druhej. Obrazovým, zvukovým alebo obrazovo-zvukovým záznamom vyhotovených súkromnou osobou (poškodeným, príp. inou osobou) sa nevyhnutne zasahuje do práva na súkromie tejto osoby, ktoré je zakotvené napríklad v Čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Európsky dohovor“) alebo v Čl. 16 Ústavy Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. (ďalej len „Ústava“). Podľa Čl. 8 ods. 1 Európskeho dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie; podľa Čl. 16 ods. 1 Ústavy nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia je zaručená.
Dočítajte článok až do konca, zostáva vám ešte . Celé znenie nájdete v produkte EPI Odborné články:
☇ K aktuálnym otázkam zákonnosti a prípustnosti súkromných nahrávok ako dôkazov v trestnom konaní vo svetle rozhodnutia ÚS SR k poslednej novele Trestného zákona
Autor: doc. JUDr. Miloš Deset, PhD.
Súhlas s použitím cookies
Vlastné nastavenie cookies