Dokazovanie – súčasnosť a smerovanie

doc. JUDr. Mgr. Jana Viktoryová, PhD.,
JUDr. Jaroslav Blatnický
Akadémia PZ v Bratislave
Katedra vyšetrovania

Kľúčové slová: trestný proces, dokazovanie, kvalita dôkazov, prípustnosť dôkazov, neprípustnosť dôkazov, dôkazné prostriedky, utajenie dôkazu

Úvod

S radosťou a bez váhania sme prijali pozvanie prispieť svojím príspevkom, aby vyjadril profesionálne uznanie tomu, čo prof. JUDr. Vladimír Mathern, DrSc. vykonal ako renomovaný a medzinárodne uznávaný odborník pre oblasť trestného práva. Prajeme pánovi profesorovi ešte veľa tvorivých síl a zdravia, aby mohol svojou vedeckou a ľudskou charizmou ovplyvňovať ďalšie ročníky budúcich právnikov, advokátov, sudcov, prokurátorov, vyšetrovateľov. Neprislúcha nám hodnotiť prácu jubilanta, pretože on je pre nás tým, ktorý ovplyvnil naše právnické smerovanie, odkryl pred nami tajomstvá trestného práva, osobitne dokazovania. Učebnica profesora Matherna „Dokazovanie v čs. trestnom procese“ aj v súčasnosti predstavuje pre nás zdroj inšpirácie a hodnotných myšlienok, ktorým ani čas neubral z ich aktuálnosti a pravdivosti. Vyberáme: „Spoľahlivé zistenie skutkového stavu je predpokladom správneho, spravodlivého a presvedčivého rozhodnutia v každej trestnej veci. Zistenie skutkového stavu je úlohou dokazovania, ktoré je preto ústredným problémom celého trestného konania. Dokazovanie tvorí podstatnú časť náplne činnosti orgánov trestného konania. Postup pri vyhľadávaní dôkazov, pri ich vykonávaní, previerke a napokon pri ich hodnotení v trestnom procese upravujú procesné predpisy opierajúce sa o teóriu dôkazov. Dôkazné právo predstavuje zložitý komplex procesných postupov, v ktorých sú obsiahnuté tak teoretické poznatky, ako aj mnohoročné skúsenosti orgánov činných v trestnom konaní. Spôsob a metódy dokazovania v trestnom konaní sa v histórii menili a vyvíjali. Spresnenie, prehĺbenie a celkové zdokonaľovanie dokazovania, aby zodpovedalo požiadavkám efektívnosti a rýchlosti pri zisťovaní skutkového stavu veci pri súčasnom dôslednom dodržiavaní práv a procesných záruk účastníkov konania je nielen teoretický, ale predovšetkým praktický právny problém. V literatúre aj v praxi sa vyslovujú požiadavky, aby sa trestné konanie skrátilo, zjednodušilo a zefektívnilo. Teória dôkazov rozoberá podmienky zisťovania pravdy a komplex procesných záruk, ktoré zaručujú uplatňovanie tohto základného procesného princípu. Osobitnú pozornosť venujeme predmetu a rozsahu dokazovania, subjektom dokazovania a problematike vnútorného presvedčenia sudcu ako podmienke aplikácie zásady voľného hodnotenia dôkazov. V súvislosti so spracúvaním tejto problematiky sa ukázali naliehavými otázky koncepčne novej právnej úpravy nielen dokazovania, ale aj jednotlivých štádií trestného konania, ktoré špecifickými prostriedkami vymedzujú a ovplyvňujú rámec, obsah a rozsah dokazovania a činnosti jednotlivých subjektov trestného konania.“Mathern, V.: Dokazovanie v čs. trestnom procese. Bratislava, Obzor, 1984, s. 5 – 7.

Aj keď od vydania predmetnej publikácie prešlo viac ako 24 rokov, myšlienky v nej obsiahnuté sú stále aktuálne a platné. Dodnes sa s niektorými z nich právna teória a prax ešte stále nevysporiadala. Ide napríklad o: efektívnosť a rýchlosť konania, jednoduché, neformálne a teda aj kratšie trestné konanie, vnútorné presvedčenie orgánov činných v trestnom konaní a sudcov, otázky právnej istoty a podobne.

Niekoľko úvah o aktualizácii teórie dokazovania

V dokazovaní, najmä v jeho aplikačnej praxi popri prípustnosti dôkazov stále väčší význam nadobúda zásada voľného hodnotenia dôkazov, čo si neraz ani trestno-procesná prax v plnom rozsahu neuvedomuje. Teória spravodlivosti, istota dokazovania, právne predvídanie, všetky tieto kategórie vo väčšej či menšej miere sa prelínajú práve do tejto zásady. Zákon neustanovuje žiadne pravidlá, pokiaľ ide o mieru dôkazov potrebných na preukázanie určitej skutočnosti ani váhu či dôkaznú silu jednotlivých dôkazov (teda mieru ich vierohodnosti). Inak povedané, ani jeden druh dôkazov nemá vopred určenú dôkaznú silu, dôkazný význam a zároveň trestný poriadok neustanovuje ani potrebný rozsah dôkazov nevyhnutných na pravdivé zistenie skutkového stavu veci bez dôvodných pochybností. Orgány činné v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy podľa svojho voľného, zákonom nevymedzeného uváženia. Uvedeným ich zákon núti k tomu, aby prihliadali k okolnostiam konkrétneho prípadu, k jeho osobitostiam a charakteristickým črtám, ktoré sú vlastné len pre ten daný konkrétny trestný čin, čím sa bráni mechanickému postupu pri hodnotení dôkazov. Zákon neprisudzuje žiadnemu dôkazu a priori zvláštny význam ani priznaniu obvineného, ani znaleckému posudku a podobne. V súvislosti s uvedeným si je potrebné uvedomiť dosah a závažnosť hodnotenia dôkazov. Každé rozhodnutie totiž zasahuje do práv konkrétneho jednotlivca. Stále viac sa do popredia dostáva opätovne otázka pravdy a jej významu pre proces dokazovania. Dôkazy sa hodnotia z hľadiska ich pravdivosti, teda či obsah vykonaného dôkazu jednotlivo aj v súhrne s ostatnými dôkazmi je pravdivý. Dôkazy sa ďalej hodnotia v súvislosti s vyšetrovacími verziami, berie sa do úvahy ich závažnosť a zákonnosť. Pri hodnotení z hľadiska závažnosti sa vylučujú dôkazy nepodstatné, teda také, z ktorých nie je možné odvodiť poznatky a informácie o predmete dokazovania. Začiatkom aj zavŕšením celého tohto procesu musí byť vždy skúmanie zákonnosti dôkazu.Šámal, P. a kol.: Prípravné konanie trestné. Praha, C.H.Beck, 2003, s. 69.

Hodnotenie vierohodnosti a pravdivosti dôkazov predstavuje vlastnú syntetickú časť hodnotenia. Na základe analýzy poznatkov o prameni dôkazu, o závažnosti skutočností vyplývajúcich z dôkazov, o ich súvislosti a nadväznosti na iné skutočnosti a dôkazy, o ich súlade s poznatkami praxe a vedy sa získava obraz o skutočnosti, ktorá je predmetom dokazovania. Zásada voľného hodnotenia dôkazov je tvorená na vnútornom presvedčení príslušného orgánu činného v trestnom konaní a súdu, ktoré však nie je prejavom jeho ľubovôle alebo slobody, ale utvára sa prísne logicky na základe zákonov a iných právnych predpisov, pričom sa opiera o právne vedomosti, o všestranné, hlboké a logické zhodnotenie dôkazov a ich vzájomných súvislostí, s prihliadnutím ku všetkým okolnostiam prípadu. Pri hodnotení dôkazov sa v praxi často používajú predovšetkým analytické a syntetické metódy, a to často v určitom spojení s dedukciou a indukciou. Určitou právnou poistkou voľného hodnotenia dôkazov je skutočnosť, že každé podstatné rozhodnutie musí byť aj zdôvodnené.Šámal, P. a kol.: Prípravné konanie trestné. Praha, C.H.Beck, 2003, s. 70.

Modifikáciami prechádzajú aj etapy procesu dokazovania. Teória ich rozdeľuje do niekoľkých úzko spolu súvisiacich a prelínajúcich sa etáp. V klasickom ponímaní rozlišujeme štyri etapy procesu dokazovania, a to etapu vyhľadávania dôkazov, previerky dôkazov, vykonávania alebo procesného zdokumentovania dôkazov a hodnotenia dôkazov. V teórii sa vyskytli aj návrhy zaradiť piatu etapu nazvanú zaistenie dôkazov. Rozumie sa ňou získanie dispozičnej moci nad dôkazom niektorým z oprávnených orgánov činných v trestnom konaní. Túto etapu by bolo potrebné striktne odlišovať od etapy vyhľadávacej, ktorá ju predchádza. Z hľadiska zákonnosti totiž môže byť vyhľadávanie dôkazov zákonné, avšak jeho zaistenie nezákonné a naopak, čo môže spôsobiť rôzne procesné dôsledky. Ani zaistenie dôkazov nie je v celom rozsahu upravené zákonom.Šámal, P. a kol.: Prípravné konanie trestné. Praha, C.H.Beck, 2003, s. 402.

Nezastupiteľné miesto v dokazovaní nesporne má znalosť logiky a jej aplikácia v praktickej dokazovacej činnosti. Logike bude potrebné venovať zvýšenú pozornosť.

Uplatnenie pravidiel logiky pri práci s dôkazným materiálom sa využíva najmä:Luzgin, I. M.: Logika vyšetrovania. Bratislava, VŠ ZNB, 1996, s. 53-54.

• prostredníctvom logických operácií pri zisťovaní a hodnotení (čiastkovom aj súhrnnom) faktov a dôkazov v procese dokazovania, hlavne v jeho záverečnej etape – hodnotení dôkazov, kde sa aplikuje zásada voľného hodnotenia dôkazov;
• v etape previerky dôkazov;
• pri vytyčovaní vyšetrovacích verzií a pri previerke nepriamych dôkazov.

Orgán činný v trestnom konaní logické operácie a postupy využíva hlavne pri myšlienkovej činnosti spojenej s praktickou činnosťou, pri ziskovaní či vylučovaní jednotlivých vyhľadaných faktov.

Orgán činný v trestnom konaní v priebehu svojej činnosti prechádza od zmyslového poznania k pojmovému, a to najmä: Luzgin, I. M.: Logika vyšetrovania. Bratislava, VŠ ZNB, 1996, s. 55.

• analýzou – myšlienkovým rozčlenením predmetu skúmania (zisteného faktu) na jeho jednotlivé znaky a následným oddeleným skúmaním každého znaku osobitne;
• syntézou – spätným myšlienkovým spojením takto odčlenených znakov, zistením ich vzájomného pôsobenia a spojenia;
• abstrakciou – odčlenením podstatných znakov predmetu skúmania od znakov nepodstatných;
• zovšeobecnením – rozšírením platnosti podstatných znakov, a to myšlienkovo odčlenených v jednotlivých skúmaných faktoch na celú skupinu týchto faktov.

Využitie analýzy dôkazov v konkrétnych prípadoch predpokladá znalosť základných pojmov, ktoré sú v ňom spojené.

Poznanie sa skladá z dvoch prvkov, a to zo zmyslového (pocity, vnemy, predstavy) a racionálneho prvku (myslenie v rôznych formách: pojmy, súdy, úsudky, hypotézy, teórie). Poznanie je jednotou zmyslového a racionálneho odrazu skutočnosti. V procese poznania možno vyčleniť aj rôzne roviny, kvalitatívne rôzne stupne poznania, ktoré sa medzi sebou líšia úplnosťou, hĺbkou a všestrannosťou zachytenia objektu, čiže formou svojho vyjadrenia.

Roviny poznania rozdeľujeme na:

• empirickú – vyplýva v podstate zo skúsenosti (z pozorovania a z experimentu) a je do určitej miery racionálne rozpracovaná;
• teoretickú – odráža objekt z hľadiska jeho súvislosti a zákonitosti.

Z tohto pohľadu rozdeľujeme poznanie na konkrétne a abstraktné.

Medzi základné formy myslenia patria:Luzgin, I. M.: Logika vyšetrovania. Bratislava: VŠ ZNB, 1996, s. 53-54.

• Súd je myšlienka vyjadrená vo forme vety, v ktorej sa niečo tvrdí o objektoch a ktorá je objektívne buď pravdivá, alebo nepravdivá;
• Pojem je forma (spôsob) zovšeobecnenia predmetov a javov. Pojmom sa nazýva aj myšlienka, ktorá je zovšeobecnením predmetov určitej triedy podľa špecifických znakov;
• Úsudok je myšlienkový postup, pri ktorom sa z jedného alebo niekoľkých súdov, nazvaných premisami úsudku, vyvodzuje nový súd (nazvaný záver alebo dôsledok) logicky vyplývajúci z premís. Prechod od premís k záveru sa vždy uskutočňuje podľa nejakého logického pravidla (pravidla vyvodzovania). Vyčlenenie premís a záveru úsudku a určenie jeho štruktúry tvorí logickú analýzu úsudku. Premisy v logike predstavujú výroky, z ktorých pri odvodzovaní vyplýva v úsudku nový výrok (záver).

Problém je to, čo ešte človek nepozná a čo treba poznať. Na vytýčenie problému, na jeho riešenie, na overenie výpovedí potrebujeme poznatky, ktorých objektívna pravdivosť je už stanovená. Hodnoverné poznatky sú faktmi, o ktoré sa v ďalšom skúmaní opierame. Fakty sú nevyhnutným systémom poznatkov, pričom tento systém môže existovať na rôznych úrovniach: na domnienke, na hypotéze a na pravdivej teórii.Viktoryová, J.: Teoretické základy dokazovania vo vyšetrovaní. II. časť. Bratislava: Akadémia Policajného zboru, 2000, s. 25-36, ISBN 80-8054-075-6.

Domnienka je počiatočný predpoklad, ktorý ešte nie je preskúmaný, nie je objasnený jeho logický a empirický základ. Domnienka prechádza do hypotézy po objasnení argumentov, ktoré ju logicky odôvodňujú.

Hypotéza je poznanie, základom ktorého je predpoklad.

Poznanie vzniká a rozvíja sa na základe praktickej činnosti a slúži jej, pretože vytvára predobraz možných a pre človeka nevyhnutných vecí a procesov. Preto poznanie sa musí realizovať v praktickej činnosti.

Aby sa poznanie mohlo realizovať, musí nadobudnúť zodpovedajúcu formu, v ktorej sa spájajú tri momenty:Luzgin, I. M.: Logika vyšetrovania. Bratislava: VŠ ZNB, 1996, s. 53-54.

• konkrétne, celkové poznanie objektu;
• realizácia v praktickej činnosti;
• cieľ – zistenie skutočností dôležitých pre rozhodnutie vo veci.

Stupeň vývoja týchto logických operácií zodpovedá stupňu vývoja praktickej činnosti človeka vôbec, teda aj orgánu činného v trestnom konaní. Hĺbka a rozsah myšlienkovej analýzy a syntézy závisí na hĺbke a rozsahu praktického rozkladania objektov a javov skutočnosti, praktického využívania ich vlastností a podobne. Hĺbka a rozsah abstrakcie a zovšeobecnenia potom závisia na tom, ako hlboko a v akom rozsahu orgán činný v trestnom konaní praktickou činnosťou prenikol od javu k podstate, od povrchovej podstaty k podstatám hlbším.

Žiaden z uvedených myšlienkových postupov v praktickej činnosti nemôže byť používaný sám osebe ako taký. Vzájomne tieto postupy nadväzujú jeden na druhý, jeden z druhého vychádza a vzájomne sa dopĺňajú. V praktickej činnosti sú používané súbežne.Luzgin, I. M.: Logika vyšetrovania. Bratislava: VŠ ZNB, 1996, s. 53-54.

Logická stránka myslenia orgánu činného v trestnom konaní vychádza z pravdepodobných alebo deduktívnych úsudkov a smeruje k vierohodným a pravdivým záverom, ak to zistené okolnosti, fakty a objekty dovoľujú.

V počiatočnej etape vyšetrovania sú využívané niektoré z nasledovných logických úsudkov:

• deduktívny úsudok – z pravdivého následku usudzujeme na príčinu, ktorá ho podnietila. Tento úsudok je pravdivý vtedy, ak sú pravdivé všetky premisy (fakty), z ktorých vychádzal.
• induktívny úsudok – vychádzajúc z poznania jednotlivých faktov zdôvodňujeme všeobecnejší výrok o priebehu vyšetrovacej udalosti. Skúmame určité množstvo faktov, nie však všetky javy určitej skupiny (neúplná indukcia) a zisťujeme, že každý jav má vlastnosti A. Z toho možno usudzovať, že všetky javy danej skupiny vlastnosť A majú. Získaný výrok má potom hypotetický charakter, ktorý musí byť overovaný, spresňovaný, respektíve menený.
• úsudok z analógie – ak poznáme určité vlastnosti A, B, C, D u faktu X a zistili sme, že fakt Y má vlastnosti A, C, D, usudzujeme, že má i vlastnosť B, ktorej existenciu sme u faktu Y doposiaľ neskúmali. Takýto myšlienkový postup neposkytuje logický potrebný záver, ale vyjadruje v danej situácii najoprávnenejšiu domnienku. Stupeň jej pravdepodobnosti je tým vyšší, čím je väčší počet porovnávateľných znakov, čím má orgán činný v trestnom konaní lepšiu vedomosť o nich a čím sú tieto znaky pre danú vec charakteristickejšie.Čond, A.:Taktika a metodika vyšetrovania. (všeobecná časť) Bratislava: MV SR, 1973, s. 63-67.

Proces dokazovania konkrétnej udalosti vždy predpokladá ujasnenie si logickej správnosti zostavenia a zdôvodnenia stanovených záverov o okolnostiach spáchaného trestného činu, prípadne o jeho páchateľovi. Zvlášť je to potrebné pri hodnotení sústavy nepriamych dôkazov.

Význam logickej analýzy pre hodnotenie dôkazov spočíva najmä v tom, že na jej základe je možné určiť, v ktorom momente je určitý úsudok jednoznačný a teda pravdivý, ďalej kedy sú jeho závery naopak len pravdepodobné. Zvláštny význam nadobúda logická analýza pri stanovení skutočností, o ktoré sa jednotlivé závery opierajú, a pri určovaní postupov, na základe ktorých je ich možné preverovať a zdôvodňovať.

Vychádzajúc z uvedeného, analýza dôkazov pri ich hodnotení nepredstavuje svojvoľnú činnosť orgánu činného v trestnom konaní, ale musí sa okrem vnútorného presvedčenia riadiť aj zásadami logiky.

Aby mohol orgán činný v trestnom konaní vysloviť závery o zistených dôkazoch, musí vysvetliť, ktoré skutočnosti považuje za dokázané, ako k tomuto výsledku dospel, existenciu ktorých skutočností považuje so zreteľom na výsledky dokazovania za vylúčenú alebo pochybnú a akými logickými úvahami sa riadil pri preverovaní a hodnotení dôkazov.vAJDA, Ľ.: Teoretické východiská a praktické aspekty dokazovania vo vyšetrovaní. Bratislava: Akadémia Policajného zboru 1996, s. 49-52.

Logika určuje konkrétne postupy, logické operácie, ktoré orgán činný v trestnom konaní využíva v praktickej činnosti hodnotenia dôkazov pri zisťovaní vzťahu medzi faktom a vyšetrovanou udalosťou a sú východiskom ich myšlienkovej činnosti. Orgán činný v trestnom konaní však pracuje aj s predpokladmi viac či menej pravdepodobnými, vychádza z výrokov, o ktorých obyčajne nemôže tvrdiť, že sú jednoznačne pravdivé. Podľa charakteru faktorov a okolností si v danej konkrétnej veci orgán činný v trestnom konaní sám volí taký logický postup, ktorý podľa jeho názoru je najvhodnejší. Logická stránka poznania jednotlivých faktorov a ich vzťahu k udalosti je veľmi zložitá a logické formy myslenia veľmi rozmanité.

Dôkazy môžu obstarávať aj strany na vlastné náklady. Také je znenie ustanovení Trestného poriadku. Z uvedeného možno odvodiť niekoľko problémov, ktoré si uvedomuje trestno-procesná prax:

• je potrebné venovať zvýšenú pozornosť výsluchovej praxi,
• zdôrazňovať taktiku a psychológiu výsluchu,
• dostatočne sa pripravovať na procesné úkony,
• vyvstáva potreba vypracovať metodiku obhajoby v trestnom konaní,
• nejednoznačne pôsobia aj spôsoby zaobstarávania dôkazov a ich využívania,
• v praxi existujú situácie, keď obhajca svedka nielen vyhľadá, ale pred návrhom na jeho výsluch ho najskôr sám vypočuje, čo môže u prokurátora alebo sudcu navodiť pocit spochybnenia hodnovernosti takéhoto dôkazu,
• zákon by mal presnejšie definovať, ktoré dôkazy obhajca môže zabezpečiť a ktoré nie,Valašik, M.: Obhajoba v rekodifikovanom trestnom práve procesnom. In: Rekodifikácia trestného práva – doterajšie poznatky a skúsenosti. Zborník príspevkov z celoštátneho seminára s medzinárodnou účasťou konaného dňa 21. 4. 2008. Bratislava, BVŠP, 2008, s. 244 – 245.
• v právnych diskusiách realizovaných najmä na rôznych medzinárodných vedeckých konferenciách sa často opakujú nasledovné otázky – Môže obhajca obvineného v prípravnom konaní vypočuť aj poškodeného? Môže vypočuť znalca, ktorého pribral vyšetrovateľ? Môže obhajca alebo iná strana vykonať vyšetrovací pokus, rekonštrukciu, rekogníciu, konfrontáciu, prípadne iný procesný úkon? A následne si je možné položiť otázku, akú formu by mal predmetný úkon mať. Možno sa len domnievať, prípadne polemizovať so skupinou obhajcov, ktorí zastávajú názor, že všetky takto vykonané úkony by sa mali robiť v maximálne možnej miere analogicky vo forme, ktorú používajú orgány činné v trestnom konaní. Bude to však možné v každom prípade striktne dodržať?
• nedoriešenou sa javí aj otázka zatajovania dôkazov (môže ísť najmä o prípady zatajovania dôkazov pred prokurátorom až do začatia súdneho konania a pod.),
• na dôvažok je si možné položiť aj otázku, či je možné zo strany obhajoby de facto vykonávať vlastne paralelné vyšetrovanie, a to v podstate súbežne s orgánmi polície.Valašik, M.: Obhajoba v rekodifikovanom trestnom práve procesnom. In: Rekodifikácia trestného práva – doterajšie poznatky a skúsenosti. Zborník príspevkov z celoštátneho seminára s medzinárodnou účasťou konaného dňa 21. 4. 2008. Bratislava, BVŠP, 2008, s. 244 – 247.

Problémové otázky neobchádzajú ani teóriu dokazovania, ktorá rovnako ako procesná prax a legislatíva je konfrontovaná s novým kontradiktórnym konaním v procese dokazovania:

• kvalita dôkazov,
• rozsah dôkazných prostriedkov,
• prienik prvkov amerického common law do nášho kontinentálneho dôkazného práva, a to nielen do konania pred súdom,
• prípustnosť dôkazov (kritérium prípustnosti neumožňuje v podmienkach slovenského trestného práva možnosť a priori vylúčiť žiadny důkaz). Takéto vylúčenie by porušilo základné pravidlá dokazovania v trestnom konaní, ktoré sú zakotvené v ustanoveniach Trestného poriadku. Ani rekodifikácia neprevzala zo systému common law pravidlá o apriori neprípustnosti niektorých dôkazov, napríklad vylúčenie svedka z počutia. Do pravidiel kontinentálneho dôkazného práva boli vnesené niektoré prvky najmä amerického common law, niekedy bez vzájomného zosúladenia, prípadne výkladu ďalších súvislostí, ktoré môže priniesť trestno-právna prax. Uvedený stav do značnej miery spôsobuje dnešnú názorovú nejednotnosť v oblasti dokazovania, hlavne v postupoch dokazovania. Prejavuje sa to napríklad pri kritériu prípustnosti dôkazu, kde jeho základ tvorí zákonnosť jeho získania. V odbornej verejnosti sa na túto tému vedie rozsiahla a dlhodobá diskusia, ktorá neprináša jednotiace závery. Neponúka ich ani legislatíva. Jedna skupina odborníkov zastáva názor, že nie každá nezákonnosť znamená aj neprípustnosť dôkazu. Druhá skupina zastáva opačné tvrdenie, že každý dôkaz získaný porušením základného procesného práva, ako aj dôkaz z neho odvodený je neplatný,Šimovček, I.: Rekodifikácia trestného práva z pohľadu dokazovania v trestnom konaní. In: Rekodifikácia trestného práva – doterajšie poznatky a skúsenosti. Zborník príspevkov z celoštátneho seminára s medzinárodnou účasťou konaného dňa 21. 4. 2008. Bratislava, BVŠP, 2008, s. 236.,
• právna istota,
• metodika vedenia výsluchu v závislosti od jeho dôkazného významu,
• vytvorenie systému kontroly relevantnosti neoznámených dôkazov,
• určenie hraníc nevyhnutných na zabezpečenie dôkazu (nezákonný spôsob získania dôkazu, získanie dôkazu násilným, trýznivým a potupným spôsobom, získanie dôkazu zásahom do garantovaných ľudských práv a slobôd – bez alebo nad rámec daného súhlasu).

Značnú pozornosť si vyžaduje aj definovanie a vyšpecifikovanie niektorých nových pojmov a kategórií, napríklad:

• použitie donútenia pri získaní inkriminovaného vyhlásenia,
• dôkaz inkriminačného charakteru,
• nespoľahlivý dôkaz,
• dôkaz získaný nátlakom alebo iným nevhodným spôsobom,
• správanie a dôveryhodnosť svedka ako jeden z atribútov prípustnosti dôkazu,
• neštandardné spôsoby výpovede,
• nepravdivá výpoveď z dôvodu nepríjemného správania policajného dôstojníka voči vypočúvanému,
• dôležitý dôkaz,
• autenticita dôkazu,
• kvalita dôkazu,
• vykonávanie efektívneho vyšetrovania,
• anonymná svedecká výpoveď,
• vylákaný dôkaz,
• nátlakové vyšetrovacie techniky,
• utajenie, lesti a triky v dokazovaní,
• protizákonné získanie dôkazu.

Výber z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva – vyústenie právnych záverov do teórie dokazovania

Mučenie políciou

Sťažovateľ Ahmed Selmouni, občan Holandska a Maroka, bol v čase od 25. do 20. 11. 1991 zadržaný vo Francúzsku. Sťažovateľ bol viackrát vypočúvaný v rámci trestného konania vedeného v súvislosti s drogovou trestnou činnosťou. Počas trvania väzby bol sťažovateľ viackrát vyšetrovaný lekárom, o čom existovala lekárska dokumentácia. V konaní pred súdom požiadal vyšetrujúci sudca o znalecký posudok týkajúci sa zdravotného stavu sťažovateľa. Znalec, ktorý ho vyšetril, zaznamenal viditeľné známky ublíženia na zdraví so stanovením doby ich vzniku, ktorá korešpondovala s časom, ktorý sťažovateľ strávil vo vyšetrovacej väzbe. Dňa 1. 12. 1992 bol sťažovateľ po prvýkrát vypočutý k týmto okolnostiam inšpekčnou službou polície. Záznam z tohto výsluchu bol zaslaný úradu prokuratúry. Sťažovateľ podal dňa 1. 2. 1993 v tejto veci žalobu za spáchanie násilného trestného činu ublíženia na zdraví s následkom pracovnej neschopnosti v trvaní viac ako osem dní, útoku so zbraňou (bejzbalovou palicou), nedôstojného správania, ublíženia na zdraví s trvalými následkami (trvalé poškodenie zraku) a pokusu o znásilnenie viacerými osobami, pričom sa ku konaniu pripojil ako poškodený. Všetky tieto činy mali byť spáchané počas trvania vyšetrovacej väzby sťažovateľa, a to zo strany príslušníkov polície pri výkone ich služby. Vyšetrovanie na základe žaloby sťažovateľa bolo začaté 22. 2. 1993. Policajti, označení sťažovateľom v rámci rekognície, boli prvýkrát vypočutí v januári až marci 1997. Následne boli policajti postavení pred trestný súd a obžalovaní z trestného činu ublíženia na zdraví s následkami pracovnej neschopnosti kratšej ako jeden týždeň a trestného činu obťažovania na sexuálnom základe spáchaného s použitím násilia a donucovania, v oboch prípadoch spáchaných v spolupáchateľstve. Sťažovateľ zniesol námietku vo veci, že sa nebralo do úvahy jeho znásilnenie, trvalé zmrzačenie a mučenie. Trestný súd jeho námietku zamietol s tvrdením, že z lekárskych správ nevyplýva, že došlo k znásilneniu a ani sa nepreukázali príčinné súvislosti medzi stratou ostrosti zraku a skutkom. Skutky, ktoré sťažovateľ označil za akty mučenia, neboli posúdené ako mučenie v rámci trestného zákona účinného v čase spáchania skutku. Policajti boli odsúdení na podmienečné tresty.

Sťažovateľ argumentoval, že mučenie bolo zo strany policajtov motivované tou skutočnosťou, že potrebovali vynútiť od neho priznanie, pretože bol udaný ako podozrivý a policajti boli presvedčení o jeho vine. Vykonaná osobná a domová prehliadka pri jeho zadržaní nepreukázala podozrenie polície a sťažovateľ sa jednoducho odmietol polícii priznať.

Vláda dotknutej krajiny na základe jednej z lekárskych správ uvádzala, že zo strany polície nešlo o mučenie, ale len o zlé zaobchádzanie.

Súd konštatoval porušenie článku 3 Európskeho dohovoru. Uvedený článok zakotvuje jednu zo základných hodnôt demokratickej spoločnosti. Aj za najťažších okolností, za ktoré je možné považovať boj proti terorizmu alebo organizovanému zločinu, dohovor absolútne zakazuje mučenie a neľudské či ponižujúce zaobchádzanie, resp. tresty. Uvedené platí aj v prípade verejného ohrozenia štátnej bezpečnosti. Článok 3 nepodlieha žiadnym obmedzeniam. Súbor zranení spomínaných v lekárskych správach, ako aj v prehlásení sťažovateľa preukazuje existenciu bolesti a fyzického utrpenia a nepochybne aj duševného utrpenia. Priebeh udalosti poukazuje aj na to, že bolesť a utrpenie boli sťažovateľovi spôsobené úmyselne, predovšetkým s cieľom vynútenia jeho priznania k spáchaniu skutkov, z ktorých bol podozrivý. Navyše z lekárskych správ jasne vyplýva, že opakované násilnosti boli priamo vykonávané policajtmi pri výkone služby.Prípad Selmouni proti Francúzsku. Rozsudok z 28. júla 1999 týkajúci sa sťažnosti č. 25803/94. In: Svák, J. a kol.: Rozsudky Veľkej komory Európskeho súdu pre ľudské práva. Žilina, PP spol. s r.o., 2006, s. 156 – 158.

V teórii dokazovania bude potrebné rozšíriť state o protizákonnom získavaní dôkazov.

Stíhanie maloletých a neľudské zaobchádzanie

Obaja sťažovatelia sa narodili v roku 1982. Dňa 12. 2. 1993, kedy mali obaja desať rokov, nešli do školy a uniesli dvojročného chlapca z nákupného strediska, prešli s ním viac ako dve míle, a potom ho utýrali na smrť, zanechajúc ho na železničných koľajniciach, aby ho prešiel vlak. Sťažovatelia boli zatknutí vo februári 1993. Proces sa konal v novembri 1993 za účasti verejnosti a trval viac ako tri týždne. Počas pojednávaní príchod sťažovateľov vítal nepriateľský dav, príležitostne sa vyskytli aj pokusy na útok vedený voči motorovým vozidlám, v ktorých sa viezli. Pojednávacia sieň bola zaplnená médiami a verejnosťou. Pojednávania boli vedené s formálnosťou trestného konania týkajúceho sa dospelých. Konanie bolo do určitej miery modifikované, a to vzhľadom na vek sťažovateľov. Dĺžka pojednávania zodpovedala dĺžke školského dňa. Počas prestávok sťažovatelia mohli stráviť svoj čas so svojimi rodičmi a sociálnymi pracovníkmi v detskom kútiku. Sudca vydal nariadenie o zákaze publikovania mien, adries, fotografií alebo iných detailov, ktoré by mohli identifikovať sťažovateľov. Právni zástupcovia sťažovateľov žiadali, aby bolo konanie zastavené, pretože by mohlo byť nespravodlivé z dôvodu rozsiahlej publicity prípadu. Sudca nenašiel žiaden dôvod na takéto rozhodnutie.

Sťažovateľa V. a jeho rodičov vypočul lekár z detskej nemocnice v septembri 1993. Konštatoval známky post-traumatického stresu a extrémnej úzkosti a viny, s obavami z trestu a hrozivej odplaty. Sťažovateľ V. hovoril o udalosti len veľmi málo, bez uvedenia niektorých aspektov. Javil sa ako nezrelý, správajúci sa ako mladšie dieťa, bude potrebovať terapeutickú pomoc.

Počas konania prokuratúra uviedla dôkazy na podporu svojho tvrdenia, že obžalovaní boli trestne zodpovední za svoje činy, keďže vedeli rozpoznať spoločenskú nebezpečnosť svojho konania. Sťažovateľ T. odmietol vyšetrenie psychiatričkou, ktorú určila prokuratúra. Znalecký posudok pred súdom podala detská psychiatrička, ktorú vybral právny zástupca sťažovateľa T. Uviedla, že sťažovateľ je primeranej inteligencie, vyjadruje sa spontánne a pozná rozdiely medzi dobrom a zlom. Zlé je uniesť dieťa a nechať ho na koľajniciach. Vykazuje však známky poruchy spôsobenej post-traumatickým šokom, vrátane neustálych obáv z udalostí trestného činu, vysokého stupňa úzkosti a poruchy spánku. Táto porucha a to, že sa mu nedostalo terapeutickej pomoci od spáchania trestného činu, spôsobila, že jeho schopnosť komunikovať s právnikmi je limitovaná a nedokáže adekvátne svedčiť vo svoj prospech.

Prokuratúra predvolala riaditeľku školy, do ktorej chodili obaja sťažovatelia. Podľa nej si boli vedomí toho, že udrieť iné dieťa zbraňou je zlé. Na pojednávaní boli prehraté pásky s výpoveďami sťažovateľov pred policajtmi, pred súdom však nevypovedali.

Dňa 24. 11. 1993 porota odsúdila sťažovateľov z trestného činu vraždy a únosu a sudca im navrhol osemročný trest odňatia slobody (najvyšší sudca desaťročný trest). Rodina zosnulého dieťaťa predložila petíciu za doživotný trest. (V prípade sťažovateľov bolo možné uložiť trest odňatia slobody neurčitej dĺžky, určenie ktorej bolo vo výlučnej právomoci ministra vnitra.) Listom minister vnútra informoval sťažovateľa T., že si odpyká trest odňatia slobody v trvaní pätnásť rokov. Dĺžka trestu bola opätovne prejednávaná.

Čo sa týka účinku trestného konania na sťažovateľov, v januári 1995 boli sťažovatelia vypočutí lekárom na účely konania o súdnom preskúmaní rozhodnutia. Podľa záverov lekára V. trpel vysokým stupňom strachu, že bude napadnutý alebo potrestaný za svoje konanie. Bol vydesený z toho, že si ho na súde obzerala verejnosť a obával sa, čo si o ňom budú ľudia myslieť. Väčšinu času sa nebol schopný zúčastňovať konania. Nebol schopný počúvať, keď boli prehrávané výsluchy jeho a T. pred políciou a spomenul si, že vtedy plakal. Sťažovateľovi trvalo dvanásť mesiacov, kým prekonal traumu zo samotného procesu. Mal dojem, že tlač sa mu posmievala a z tváre poroty mohol čítať, že ho uznali vinným.

Sťažovatelia tvrdili, že vek desať rokov ako hranica trestnej zodpovednosti v Anglicku a Walese je nízka v porovnaní s inými európskymi krajinami. Podľa ich názoru konanie pred súdom predstavovalo neľudské a ponižujúce zaobchádzanie. Spôsoboval to ich nízky vek, vedenie procesu, cudzí ľudia v porote, tlak médií, útoky na vozidlo, v ktorom sa viezli.

Európsky súd konštatoval, že charakter trestného činu spáchaného sťažovateľmi bol irelevantný pre posúdenie podľa článku 3 Európskeho dohovoru. Aby zlé zaobchádzanie spadalo do pôsobnosti článku 3, musí dosiahnuť určité minimum závažnosti. Stanovenie tohto minima je relatívne, závisí od všetkých okolností prípadu, ako sú povaha, kontext zaobchádzania, jeho trvanie, fyzické a psychické následky, v niektorých prípadoch tiež pohlavie, vek a zdravotný stav obete. Niektoré zaobchádzanie označil Súd za neľudské hlavne z toho dôvodu, že bolo uskutočnené úmyselne, po dobu mnohých hodín a spôsobilo, ak nie skutočné poškodenie, tak aspoň fyzické a morálne utrpenie. Ponižujúce zaobchádzanie malo vzbudiť u obetí pocity strachu, úzkosti a podriadenosti a bolo spôsobilé potupiť a ponížiť ich a prípadne zlomiť ich fyzický alebo morálny odpor. Podľa Súdu pripísanie trestnej zodpovednosti sťažovateľom samo osebe neznamená porušenie článku 3 Európskeho dohovoru. Trestné konanie proti sťažovateľom nebolo motivované akýmkoľvek zámerom štátnych orgánov ponížiť ich alebo spôsobiť im utrpenie. V skutočnosti bolo prijaté množstvo špeciálnych opatrení, ktoré modifikovali konanie pred miestnym súdom, za účelom zmiernenia prísnosti konania, s ohľadom na vek obžalovaných. Vzhľadom na uvedené, proces so sťažovateľmi neznamenal porušenie článku 3 Európskeho dohovoru.Prípad V. a T. proti Spojenému kráľovstvu. Rozsudok zo 16. 12. 1999 týkajúci sa sťažností č. 24888/94 a č. 24724/94. In: Svák, J. a kol.: Rozsudky Veľkej komory Európskeho súdu pre ľudské práva. Žilina, PP spol. s r.o., 2006, s. 163 – 169.

V časti teórie dokazovania o výsluchoch zamerať dôraz na metodiku vedenia výsluchu v závislosti od jej dôkazného významu.

Utajenie dôkazov v trestnom konaní

Dňa 30. 6. 1993 boli do Spojeného kráľovstva prepašované tri tony konopnej živice uschovanej v náklade mrazeného mäsa v kamióne, ktorý prišiel zo Zeebrugge do Doveru. Dva náklady mäsa od rovnakého dodávateľa už boli dovezené v máji a na začiatku júna 1993. V oboch prípadoch bolo mäso následne prevezené spoločnosťou cestnej dopravy Davidson. V prejednávanom prípade bol náklad dovezený do mraziaceho skladiska West Kent Cold Storage. Dňa 1. 7. 1993 príslušníci colnej stráže sledovali sťažovateľa. Ten sa z miesta svojho bydliska odobral na parkovisko kamiónov v Becktone, kde nasadol za volant kamióna s mraziacim prívesom, ktorý si kúpil pred mesiacom. S ním odišiel do spomenutého mraziaceho skladiska, kde naložil mäso, s ktorým potom šiel až do garáže v Leytenstone. Kamión potom nechal v garáži a odišiel. Počas dopoludnia garáž dvakrát navštívil na krátku dobu, potom sa do nej vrátil poobede a zostal v nej približne päť hodín. V okamihu odjazdu bol zatknutý. Garáž bola podrobená prehliadke. Šesť paliet mäsa bolo stále v zmrznutom stave, aj keď mraziaci systém nebol v činnosti. Štyri palety, ktoré obsahovali veľké množstvo konopnej živice, boli otvorené na účely rozmrazenia v garáži. Sťažovateľ vyhlásil, že pracuje ako nezávislý dopravca a nevedel, že v mäse je ukryté konope. Colná stráž tiež zistila, že sestra sťažovateľa dňa 19. 3. 1993 prenajala trezor, ku ktorému poskytla voľný prístup sťažovateľovi, ktorý vystupoval pod menom Eric Siggins. Po jeho zatknutí bol trezor prehľadaný a bolo zaistených 24 100 GPB v hotovosti a dva cestovné pasy s fotografiou sťažovateľa, jeden vystavený na pravé meno a druhý na meno falošné. Sťažovateľ bol následne obžalovaný z vedomej účasti na podvodnom obchádzaní zákazu dovozu konope pred Korunným súdom. Krátko pred začatím pojednávania, čiže 14. 1. 1994, obžaloba podala sudcovi žiadosť o priznanie imunity verejného záujmu, ktorá by ju zbavila povinnosti predložiť niektoré dokumenty, ktoré mala k dispozícii. Obhajoba bola upozornená, že táto žiadosť bude podaná, ale nebola informovaná o kategórii, do ktorej spadali dokumenty, ktoré si obžaloba nepriala zverejniť. Obhajoba dostala možnosť, aby predniesla sudcovi svoje argumenty, ktoré spočívali v tvrdení, že sťažovateľ prevzal dodávku nákladu mäsa v súlade s inštrukciami, ktoré obdržal telefonicky noc predtým a že nevedel o prítomnosti konope. Obhajoba sudcu taktiež vyzvala, aby nariadil oznámenie všetkých dôkazov, ktoré mali vzťah ku skutkom, z ktorých bol sťažovateľ obvinený. Súd uvedené dôkazy posúdil a rozhodol, že nemajú byť zverejnené. Obhajoba nebola informovaná o dôvodoch tohto rozhodnutia. Obhajoba žiadala od obžaloby, aby všeobecne uviedla, či existujú vo vzťahu k prejednávanému prípadu nepoužité dôkazy, ktoré neboli zverejnené a týkali by sa – použitia odpočúvacích systémov, z nich existujúcich nahrávok, poznámok, záznamov alebo iných dokladov. Ďalej, či existujú iné výsluchy potenciálnych svedkov, ktoré neboli zverejnené. Či existujú dôkazy vyplývajúce zo sledovania kamióna alebo budov mraziaceho skladiska a pokiaľ nie, či podobná sledovacia činnosť bola uskutočnená. Či boli zrealizované iné sledovacie úkony, ktoré neboli zverejnené. Či uvedené činnosti boli vykonávané na základe obdržaných informácií a či k nim existujú nejaké poznámky, spisy alebo iné dokumenty. Obžaloba sa vyjadrila len ku skutočnosti, že sledovacia činnosť nebola uskutočnená a nebola obdržaná žiadna informácia od akéhokoľvek informátora. Na ostatné otázky neodpovedali.

Počas konania sťažovateľ nevypovedal. Argumentácia jeho zástupcu spočívala v tvrdení, že o konope ukrytom v náklade nevedel a tovar prepravoval v dobrej viere. Zástupca obhajoby žiadal súd, aby obžaloba zverejnila informácie, ktoré by mohli priamo či nepriamo podporiť tézy obhajoby. Táto žiadosť bola zamietnutá. Sťažovateľ sa domnieval, že akékoľvek neoznámenie relevantných dôkazov podkopáva právo na spravodlivý proces.

Súd uviedol, že každé trestné konanie, vrátane procesných aspektov, musí mať kontradiktórny charakter a zaisťovať rovnosť zbraní medzi obžalobou a obhajobou, v tom spočíva jeden zo základných prvkov spravodlivého procesu. Právo na spravodlivé konanie umožňuje obom stranám možnosť zoznámiť sa s pripomienkami alebo dôkazmi predloženými protistranou a vyjadriť sa k nim. Vyžaduje sa, aby orgány činné v trestnom konaní oznámili obhajobe všetky relevantné dôkazy, ktoré majú k dispozícii, ako v prospech, tak aj v neprospech obžalovaného. Avšak, ako pripustili aj sťažovatelia, právo na oznámenie relevantných dôkazov nie je absolútne. V uvedenom prípade Súd poznamenal, že obžaloba nijako nepoužila neoznámené dôkazy, s ktorými naviac nebola oboznámená ani porota. Zárukou spravodlivého procesu bol sudca, ktorý mal povinnosť počas celého konania overovať, či utajenie dôkazov nebolo v rozpore so spravodlivosťou. Nikto netvrdil, že sudca nebol nezávislý a nestranný v zmysle článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru. Bol podrobne oboznámený so všetkými dôkazmi a vzniknutými otázkami a ako pred procesom, tak aj v jeho priebehu bol schopný kontrolovať relevantnosť neoznámených dôkazov pre obhajobu. Článok 6 ods. 1 Európskeho dohovoru nebol porušený.Prípad Jasper proti Spojenému kráľovstvu. Rozsudok zo 16. 2. 2000 týkajúci sa sťažnosti č. 27052/95. In: Svák, J. a kol.: Rozsudky Veľkej komory Európskeho súdu pre ľudské práva. Žilina, PP spol. s r.o., 2006, s. 956 – 961. 

Poznámky agenta

Sťažovatelia boli pomocou agenta zaistení za držbu drog a odsúdení na deväť rokov trestu odňatia slobody. V trestnom konaní bol ako svedok predvolaný len agent. Hoci tento svedok tvrdil, že má poznámky z rozhovorov so sťažovateľmi, tieto poznámky sťažovateľ nikdy nevidel a vyšetrovateľ sťažovateľa nikdy nevypočul k obsahu týchto údajných rozhovorov. Podľa sťažovateľa však bolo veľmi ťažké spochybniť dôveryhodnosť svedka, pretože jeho celé meno a ostatné identifikačné údaje zostali utajené. Sťažovatelia namietali, že sa stali obeťami podvodu a že bolo porušené ich právo na spravodlivé súdne konanie v zmysle článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru, a to v dôsledku navádzania agenta na spáchanie trestného činu, pre ktorý boli neskôr odsúdení. Tvrdili, že bolo nemožné, aby na základe dostupných dôkazov posúdili, či v dôsledku účasti agenta na skutkoch, ktoré spáchali, trestné konanie proti nim bolo spravodlivé. K dôkazom, ktoré boli v tomto bode k dispozícii, obhajoba nemala prístup z dôvodu ochrany verejného záujmu. Podľa sťažovateľov bolo vnútroštátne konanie v zásade nespravodlivé, pretože sudca konajúci vo veci, ktorý mal rozhodnúť, či sa obvinení stali obeťou navádzania alebo zneužitia konania, takisto musel preskúmať materiál v neprítomnosti zástupcu obhajoby a bez možnosti kontradiktórneho konania. Dňa 22. 7. 2003 Komora jednomyseľne rozhodla, že došlo k porušeniu článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru a že konštatovanie porušenia je dostatočným spravodlivým zadosťučinením pre sťažovateľov. Vo svojom rozhodnutí uviedla, že sťažovateľom bol odoprený prístup k dôkazom, pretože zástupcovia obhajoby nemali možnosť namietať pred sudcom proti nim. Predbežné konanie, v ktorom sa rozhodovalo o prípustnosti dôkazov a o ich zverejnení, nebolo v súlade s požiadavkou kontradiktórnosti konania a rovnosti zbraní, čím neboli dostatočne chránené záujmy obvinených.Prípad Edwards a Lewis proti Spojenému kráľovstvu. Rozsudok z 27. 10. 2004 týkajúci sa sťažností č. 39647/98 a 40461/98. In: Svák, J. a kol.: Rozsudky Veľkej komory Európskeho súdu pre ľudské práva. Žilina, PP spol. s r.o., 2006, s. 1101 – 1102.

Z uvedeného prípadu jednoznačne vyplýva, že je potrebné venovať v teórii dokazovania väčšiu pozornosť prvkom kontradiktórnosti, a to nielen v konaní pred súdom, ale v obmedzenejšej podobe aj v predsúdnom konaní.

Teória dokazovania nepredstavuje uzavretý a nemenný systém pojmov, zákonitostí, kritérií, odporúčaní, ale práve naopak, je to oblasť právnej vedy, ktorá sa neustále vyvíja, napreduje a invenčne reaguje na potreby trestno-procesnej praxe.

Zoznam použitej literatúry:

MATHERN, V.: Dokazovanie v čs. trestnom procese. Bratislava, Obzor, 1984.
ČENTÉŠ, J. a kol. Trestný poriadok s komentárom. Žilina, Poradca podnikateľa, spol. s r.o., 2006.
IVOR, J. a kol.: Trestné právo procesné. Bratislava, IURA EDITION, 2006.
KRAJNÍK, V. a kol.: Kriminalistika. Bratislava, Akadémia PZ, 2005.
MUSIL, J. a kol.: Kurz trestného práva. Praha, C.H.BECK, 2003.
NETT, A.: Plody z otráveného stromu. Brno, PF MU, 1997.
RAŠLA, A.: Základy dôkazného práva. Košice, UPJŠ, 1979.
SVÁK, J. a kol.: Rozsudky Veľkej komory Európskeho súdu pre ľudské práva. Žilina, Poradca podnikateľa, spol. s r.o., 2006.
ŠÁMAL, P. a kol.: Prípravné konanie trestné 2., doplnené a prepracované vydanie. Praha, C.H.BECK, 2003.
ŠÁMAL, P. a kol.: Prípravné konanie trestné. Praha, C.H.Beck, 2003.
ŠIMOVČEK , I.: Rekodifikácia trestného práva z pohľadu dokazovania v trestnom konaní. In: Rekodifikácia trestného práva – doterajšie poznatky a skúsenosti. Zborník príspevkov z celoštátneho seminára s medzinárodnou účasťou konaného dňa 21. 4. 2008. Bratislava, BVŠP, 2008.
VALAŠIK, M.: Obhajoba v rekodifikovanom trestnom práve procesnom. In: Rekodifikácia trestného práva – doterajšie poznatky a skúsenosti. Zborník príspevkov z celoštátneho seminára s medzinárodnou účasťou konaného dňa 21. 4. 2008. Bratislava, BVŠP, 2008.
VIKTORYOVÁ, J.: Teória dokazovania. Bratislava: Akadémia PZ, 2006.
Prípad Selmouni proti Francúzsku. Rozsudok z 28. júla 1999 týkajúci sa sťažnosti č. 25803/94. In: Svák, J. a kol.: Rozsudky Veľkej komory Európskeho súdu pre ľudské práva. Žilina, PP spol. s r.o., 2006.
Prípad V. a T. proti Spojenému kráľovstvu. Rozsudok zo 16. 12. 1999 týkajúci sa sťažností č. 24888/94 a č. 24724/94. In: Svák, J. a kol.: Rozsudky Veľkej komory Európskeho súdu pre ľudské práva. Žilina, PP spol. s r.o., 2006.
Prípad Jasper proti Spojenému kráľovstvu. Rozsudok zo 16. 2. 2000 týkajúci sa sťažnosti č. 27052/95. In: Svák, J. a kol.: Rozsudky Veľkej komory Európskeho súdu pre ľudské práva. Žilina, PP spol. s r.o., 2006.
Prípad Edwards a Lewis proti Spojenému kráľovstvu. Rozsudok z 27. 10. 2004 týkajúci sa sťažností č. 39647/98 a 40461/98. In: Svák, J. a kol.: Rozsudky Veľkej komory Európskeho súdu pre ľudské práva. Žilina, PP spol. s r.o., 2006.

Autor: doc. dr. Mgr. Jana Viktoryová, JUDr. Jaroslav Blatnický