Dobré mravy sú pomerne diskutovaným pojmom nielen v občianskom práve, ale aj v odvetví pracovného práva. Napriek tomu, že zákon č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákonník práce“) tento pojem používa, v texte Zákonníka práce nenájdeme ich definíciu. Dobré mravy predstavujú súbor spoločenských, kultúrnych a mravných pravidiel správania, ktorý zodpovedá všeobecne uznávaným vzájomným vzťahom medzi ľuďmi a mravným princípom spoločenského poriadku. Dobré mravy sú pravidlami morálneho charakteru, na základe ktorých sa uplatňuje a presadzuje vzájomná slušnosť a rešpektovanie.
Ust. čl. 2 Zákonníka práce, ale aj ust. § 13 ods. 3 Zákonníka práce ustanovuje, že výkon práv a povinností, ktoré vyplývajú z pracovnoprávnych vzťahov, musí byť v súlade s dobrými mravmi.
A podľa § 15 Zákonníka práce je potrebné prejav vôle vykladať tak, ako to so zreteľom na okolnosti, za ktorých sa urobil, zodpovedá dobrým mravom.
Na pracovnoprávne vzťahy sa v súlade s ust. § 1 ods. 4 Zákonníka práce aplikujú aj ustanovenia prvej časti zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky zákonník“). Ide o tzv. princíp subsidiarity.
Z princípu subsidiarity vyplýva, že tam, kde konkrétna právna úprava vo všeobecnej časti Zákonníka práce chýba, je potrebné použiť prvú časť Občianskeho zákonníka. A práve Občiansky zákonník ustanovuje v § 39, že právny úkon, ktorý sa prieči dobrým mravom, je neplatný.
Pojem dobré mravy
Pojem dobré mravy určitým spôsobom súvisí s pojmami morálka či mravnosť.
Pojem dobré mravy vo svojich ustanoveniach neobsahuje nielen Zákonník práce, ale ani Občiansky zákonník, ktorý sa na pracovnoprávne vzťahy aplikuje subsidiárne (teda jeho prvá časť). Výklad tohto pojmu tak zostáva na rozhodovacej praxi súdov, ktoré tento pojem vykladajú z prípadu na prípad. V pracovnoprávnych vzťahoch je potrebné brať do úvahy nielen všetky okolnosti týkajúce sa právneho úkonu, ale aj situáciu, za ktorej bol vykonaný, a brať do úvahy dobré mravy.
Napr. v náleze Ústavného súdu SR z 24. 2. 2011, č. k. IV. ÚS 55/2011-19, sú dobré mravy definované ako „pravidlá správania sa, ktoré sú v prevažnej miere v spoločnosti uznávané a tvoria základ fundamentálneho hodnotového poriadku“.
Najvyšší súd ČR v rozhodnutí vydanom pod sp. zn. 3Cdo 191/96 uvádza, že obsah pojmu dobré mravy spočíva vo všeobecne platných normách morálky a ich cieľom je zabezpečiť elementárnu slušnosť pri výkone práv.
Podľa nálezu Ústavného súdu ČR, sp. zn. II.ÚS 2883/21, zo dňa 19. 4. 2022: „Požiadavka výkonu práv v súlade s dobrými mravmi umožňuje zmierňovať neprimeranú tvrdosť zákona, a dáva priestor rozhodovať podľa pravidiel slušnosti a spravodlivosti, i keď by súd pri striktnom výklade formálneho práva dospel k inému záveru. Pojem „dobré mravy“ nemožno vykladať len ako súbor mravných pravidiel užívaných akoby doplňujúcim obsahovým faktorom výkonu subjektívnych práv a povinností, ale ako príkaz sudcovi rozhodovať v súlade s ekvitou; to vo svojich dôsledkoch znamená nastúpenie cesty nájdenia spravodlivosti. Zásada súladu výkonu práv s dobrými mravy predstavuje významný kolektív, ktorý v odôvodnených prípadoch dovoľuje zmierňovať tvrdosť zákona a dáva sudcovi priestor pre uplatnenie pravidiel slušnosti. Pojem dobré mravy je preto potrebné vykladať i ako príkaz sudcovi rozhodovať praeter legem či výnimočne dokonca contra legem.“
Podľa rozsudku Najvyššieho súdu ČR, sp. zn. 32 Odo 1022/2004, dobré mravy netvoria uzavretý normatívny systém.
V rozsudku sa uvádza, že dobré mravy sú skôr merítkom etického hodnotenia konkrétnych situácií a ich súladu so všeobecne uznávanými pravidlami slušnosti.
Rozpor s dobrými mravmi predpokladá, že motívy daného právneho úkonu (napr. výpovede z pracovného pomeru, okamžitého skončenia pracovného pomeru) nie sú v súlade so základnými zásadami právneho poriadku. Aby nejaký právny úkon odporoval dobrým mravom, musí nerešpektovať niektorú mravnú normu zo súhrnu spoločenských, kultúrnych a mravných noriem, ktoré v historickom vývoji osvedčujú istú nemennosť, vystihujú podstatné historické tendencie.
Súlad výkonu práv a povinností s dobrými mravmi v pracovnoprávnych vzťahoch patrí k právnym normám s relatívne neurčitou hypotézou, t. j. k právnym normám, ktorých hypotéza nie je stanovená priamo právnym predpisom a ktoré tak prenechávajú súdu, aby podľa svojho uváženia v každom jednotlivom prípade vymedzil túto hypotézu právnej normy sám z rozsiahleho, vopred neurčeného okruhu okolností.
Pre určenie toho, či je konanie účastníka právneho vzťahu v súlade, či v rozpore s dobrými mravmi, žiadny zákon výslovne neustanovuje, z akých konkrétnych hľadísk, podmienok má súd vychádzať.
Preto určenie toho, či ide, alebo nejde o súlad s dobrými mravmi závisí v každom konkrétnom prípade na úvahe súdu.
Podľa § 39 Občianskeho zákonníka je neplatný právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza, alebo sa prieči dobrým mravom.
Z dikcie § 47 ods. 3 Zákonníka práce vyplýva, že zamestnanec môže odmietnuť vykonať prácu alebo splniť pokyn, ktorý je v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi alebo s dobrými mravmi.
Dočítajte článok až do konca, zostáva vám ešte . Celé znenie nájdete v produkte EPI Odborné články:
☇ Dobré mravy v pracovnoprávnych vzťahoch
Autor: JUDr. Tatiana Mičudová, PhD.
Súhlas s použitím cookies
Vlastné nastavenie cookies