Zrušenie oddlženia pre nepoctivý zámer podľa § 166g ods. 2 písm. h) ZKR

I. Žalovaný využil právnu úpravu, primárne orientovanú na osoby, ktoré vlastnia málo majetku a majú nízke príjmy. Takouto osobou žalovaný však nie je. Ak by mal žalovaný so stabilným príjmom

skutočne poctivý zámer a úprimnú snahu riešiť svoje dlhy (a najmä dlh voči žalobcovi) v medziach svojich možnosti, využil by inštitút oddlženia splátkovým kalendárom, ktorý má na vymáhateľnosť pohľadávok rovnaký právny účinok ako oddlženie formou konkurzu, avšak pri tomto spôsobe oddlženia dochádza k čiastočnému uspokojeniu veriteľov. Súd má na základe zisteného skutkového stavu zato, že splátkový kalendár by žalovanému bolo možné učiť, nakoľko by vzhľadom na výšku príjmu a v konaní preukázanej výšky dlhov, bol schopný počas nasledujúcich piatich rokov uhradiť minimálne 30% svojich nezabezpečených záväzkov (suma pohľadávok prihlásených veriteľov 67.269,21 eura, z čoho 30% predstavuje sumu 20.180,76 eura; ak by počas nasledujúcich piatich rokov dlžník poskytoval nezabezpečeným veriteľom finančné prostriedky vo výške zrážok zo mzdy, ktoré boli vykonávané v exekúcii, bol by schopný uhradiť sumu 54.000,- eur = 900x12x5), čo by bolo preukázateľne o 10% viac ako pri oddlžení formou konkurzu, v ktorom nedošlo k žiadnemu uspokojovaniu. Žalovaný netvrdil ani neprodukoval žiadne dôkazy, ktoré by preukázali, že by určenie splátkového kalendára nebolo možné.

II. Nie je možné sa preto zbaviť pochybnosti, že žalovaný sa podaním návrhu na vyhlásenie konkurzu snaží zbaviť svojej zodpovednosti vyplývajúcej zo zmluvných vzťahov tak, aby nemusel uhradiť svojim veriteľom (najmä žalobcovi) ani časť ich pohľadávok. Treba zdôrazniť, že oddlženie nesmie byť považované za spôsob zbavenia sa zodpovednosti za záväzky voči veriteľom. Vyššie uvedené podľa názoru súdu preukázateľne dôvodne spochybňuje poctivý zámer žalovaného a jeho úprimnú snahu o riešenie všetkých dlhov, nie len vybraných. Žalovaný neuviedol a predovšetkým nepreukázal také skutočnosti, ktoré by, a to treba zdôrazniť, objektívne znemožňovali uspokojenie jeho záväzkov.

III. Podľa názoru súdu v tomto prípade došlo k zneužitiu inštitútu oddlženia žalovaným, pričom sa zároveň jedná o zásah do vlastníckeho práva žalobcu, nakoľko ho zbavuje možnosti byť uspokojený zo svojej pohľadávky bez akejkoľvek náhrady. Takéto konanie preto nemôže požívať právnu ochranu. V tejto súvislosti súd poukazuje aj na skutočnosť, že rozhodnutie o povolení oddlženia je dôvodom na bezodkladné rozhodnutie o zastavení exekúcie. Následkom zastavenia exekúcie je odblokovanie, napr. mzdy dlžníka, ktorou môže dlžník znova v plnom rozsahu disponovať.