Zrušenie oddlženia pre nepoctivý zámer podľa § 166g ods. 2 písm. f) ZKR

I. Na základe opísaného súd dospel k názoru, že aj týmto konaním žalovaného, ktorý bezprostredne potom ako, bolo na jeho majetok začaté jediné exekučné konanie vedené pod sp. zn. 72Ek/115/2017 a tým splnil podmienku vyžadovanú zákonom na podanie návrhu na vyhlásenie konkurzu (§ 166 ods. 3 v spojení s § 167 ods. 2 písm. f) ZoKR), podal prostredníctvom Centra právnej moci, kancelária Rimavská Sobota v apríli 2018 návrh na vyhlásenie konkurzu, konal s nepoctivým zámerom a účelovo. Životopis dlžníka, ktorý súdu predložil žalovaný, bol datovaný dňom 20. 02. 2018, to znamená ani nie mesiac po začatí exekučného konania, žalovaný už zvažoval a následne aj využil právnu úpravu oddlženia, bez toho, aby sa u neho nejakým zásadným spôsobom zmenili jeho rodinné, sociálne alebo majetkové možnosti. Takéto konanie žalovaného súd nepovažoval za poctivé vo vzťahu k žalobcovi, ktorému pohľadávku splácal, nakoľko mal nemalý mesačný príjem vo výške 1.554,16,- Eur a s úhradami prestal v septembri 2017, t. j. po účinnosti zákona č. 377/2016 Z. z. ktorým bolo zavedené oddlženie podľa štvrtej časti Zákona o konkurze a reštrukturalizácii.

II. V ďalšom súd považuje za potrebné podotknúť, že žalovaného nemožno považovať za osobu, ktorej je právna úprava oddlženia primárne určená. Inštitút oddlženia vznikol s cieľom pomôcť osobám s nízkym príjmom a v postate nemajetným, zbaviť sa ich dlhov, tak aby ich dlhy neupokojené v konkurze neprenasledovali po celý zvyšok života, aby tieto dlhy negenerovali ďalší úpadok a aby sa po stránke hospodárskeho zabezpečenia svojej ďalšej existencie mohli opätovne postaviť na vlastné nohy. Žalovaného nie je možné považovať za osobu v tzv. „dlhovej pasci“, nakoľko do konkurzu na jeho majetok sa prihlásil jediný veriteľ, t. j. žalobca (táto skutočnosť nebola medzi stranami sporná § 151 ods.1 CSP) a žalovaný ako verejný funkcionár vykazoval mesačný príjem vo výške 1.554,16,- Eur a mesačné výdavky v sume 80,- Eur. Preto súd konštatuje, že postupným splácaním dlhu voči žalobcovi v začatom exekučnom konaní, by žalovaný svoj záväzok uhradil a nemožno ho vo všetkých vyššie uvedených súvislostiach považovať za platobne neschopného podľa § 3 ods. 2 tretia veta ZoKR. Podľa uvedeného ustanovenia, je platobne neschopná fyzická osoba, ktorá nie je schopná plniť finančný záväzok 180 dní po lehote splatnosti. To znamená, je to stav kedy dlžníkovi, jeho finančné, majetkové, rodinné a sociálne pomery jednoducho nedovoľujú a neumožňujú takýto záväzok uhradiť aspoň čiastočne. Neschopnosť plniť záväzok musí byť všeobecná. Musí byť zrejmé, že plnenie záväzku je pre dlžníka nemožné. Ak je teda dlžník schopný plniť pohľadávku veriteľa aspoň čiastočne, avšak nie je ochotný ju hradiť, nie sú splnené podmienky platobnej neschopnosti, čo vyslovil vo svojom rozhodnutí NS ČR v uznesení sp. zn.29Odo/236/2003 zo dňa 06. septembra 2005. O skutočnosti, že žalovaného, nie je možné považovať za platobne neschopného svedčí aj tá skutočnosť, že dlh voči žalobcovi, žalovaný splácal vo vysokých mesačných splátkach v sume 900,- Eur a v rámci ani nie tri mesiace trvajúceho exekučného konania, sa podarilo súdnemu exekútorovi vymôcť od žalovaného nemalú sumu vo výške 2.396,95,- Eur. Výška takto nastavených splátok a vymožených súm jednoznačne svedčí o tom, že dlžník má a mal dostatočné prostriedky na postupnú úhradu pohľadávky žalobcu. Aj napriek samotnej výzve žalobcu, aby žalovaný objasnil, či sa u neho zásadným spôsobom nejako zmenila majetková situácia, resp. zmenšil majetok, a tým by sa odstránili sporné skutočnosti, žalovaný na súdnom pojednávaní žiadne prostriedky procesnej obrany neuplatnil a zmenu pomerov netvrdil a nepreukázal.