Zrušenie oddlženia pre nepoctivý zámer podľa § 166g ods. 2 písm. e) a f) ZKR

I. Súd zastáva názor, že zámerom zákonodarcu úpravou oddlženia fyzických osôb konkurzom vo štvrtej časti ZKR bolo riešenie sociálno - ekonomického problému dlžníkov, ktorí majú málo majetku a aj nízke príjmy a hodnota ich záväzkov spravidla významne presahuje hodnotu ich majetku. Veritelia takýchto dlžníkov vymáhajú svoje pohľadávky v exekučných konaniach, ktoré sú vedené neefektívne a dlhodobo s minimálnou alebo žiadnou možnosťou vymoženia pohľadávok. Takéto osoby sú na účely oddlženia konkurzom považované za platobne neschopné. Platobnú neschopnosť konkurzný súd neskúma pri vyhlásení konkurzu a rozhodnutí o oddlžení takýchto fyzických osôb, ale zákonodarca dal všetkým veriteľom dlžníka, ktorí boli dotknutí oddlžením dlžníka, možnosť domáhať sa v samostatnom sporovom konaní zrušenia oddlženia pre nepoctivý zámer dlžníka. Dôkazné bremeno o nepoctivom zámere dlžníka nesie žalobca rovnako ako je povinný žalovaný preukázať svoju platobnú neschopnosť ,ktorá sa v prípade prehlásenia o platobnej neschopnosti v návrhu na vyhlásenie konkurzu len predpokladá, teda ide o vyvrátiteľnú domnienku. V súvislosti s otázkou platobnej neschopnosti sa súd stotožňuje s tvrdeniami žalobcu, že žalovaný nijak nepreukázal svoju platobnú neschopnosť, nakoľko nielenže prebiehali exekúcie, v rámci ktorých boli vykonávané zrážky zo mzdy, teda platobnú neschopnosť nemožno odvodzovať od definície platobnej neschopnosti zakotvenej v ust. § 3 ods. 2 veta štvrtá ZKR, ale žalovaný bez uvedenia akýchkoľvek dôvodov prestal uhrádzať dobrovoľné splátky záväzku voči žalobcovi tri mesiace pred tým, ako začal proces domáhania sa oddlženia konkurzom, čo súd považuje za konanie z vypočítavosti, pretože v snahe využiť inštitút oddlženia formálne splnil zákonnú podmienku neuhrádzania dlhu po dobu dlhšiu ako 180 dní za účelom nasimulovania platobnej neschopnosti, ktorá je jednou zo zákonných podmienok oddlženia. Platobná neschopnosť je zásadnou podmienkou oddlženia dlžníka, nakoľko dôsledkom oddlženia je zánik vymáhateľnosti pohľadávok určených zákonom a zámerom zákonodarcu, tak ako už súd uviedol vyššie, bol zánik vymáhateľnosti pohľadávok len voči osobám, ktoré sú skutočne platobne neschopné a nie zbaviť dlhov všetkých bez ohľadu na ich majetkové pomery a schopnosti uhrádzať svoje záväzky voči veriteľom. Z vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že žalovaný mal pravidelný mesačný príjem, z ktorého mohol svoje záväzky voči veriteľom postupne uspokojovať. Žalovaný zrejme pociťuje subjektívnu platobnú neschopnosť, keď výšku svojho príjmu nepovažuje za dostatočnú výške jeho záväzkov, ktoré ho zaťažujú, čo sa javí súdu skôr ako nevôľa pokračovať v ďalšom plnení svojich dlhov voči veriteľom a nie objektívna platobná neschopnosť. V tejto otázke sa súd stotožňuje s argumentáciou Okresného súdu Bratislava vyslovenú v rozhodnutí 8Odi/1/2018, na ktorú poukazuje žalobca v žalobe, v zmysle ktorej musí ísť o objektívnu nemožnosť aspoň čiastočne plniť svoj dlh pričom neochotu ďalej plniť svoje záväzky voči veriteľom nemožno vykladať ako platobnú neschopnosť v zmysle ust. § 3 ods. 2 ZKR. Vychádzajúc z uvedeného súd dospel k záveru, že žalovaný nebol v čase podania návrhu na oddlženie konkurzom platobne neschopným, nakoľko pohľadávky veriteľov boli až do vyhlásenia konkurzu uspokojované v exekúcii zrážkami zo mzdy a žalovaný má dlhodobo pravidelný čistý príjem (už po vykonaných zrážkach zo mzdy) 444 Eur mesačne (viď životopis č.l. 17), čo predstavuje dostatočnú sumu aspoň na čiastočnú úhradu svojich záväzkov voči veriteľom.

II. Skutočnosť, že žalovaný nebol už v čase podania návrhu na oddlženie konkurzom platobne neschopných podľa § 3 ods. 2 ZKR, zakladá dôvodnosť pochybností o tom, či boli splnené zákonné podmienky pre oddlženie dlžníka konkurzom. Hoci boli v čase podania návrhu na vyhlásenie konkurzu a oddlženie dlžníka formálne splnené zákonné podmienky oddlženia žalovaného konkurzom, teda čestné vyhlásenie o platobnej neschopnosti, reálne podmienka platobnej neschopnosti dlžníka splnená nebola. Súd v uvedenom vychádza nielen z toho, že dlžník mal dostatočný príjem aspoň na čiastočné uhrádzanie svojich záväzkov, z ktorého mu boli vykonávané zrážky zo mzdy v rámci prebiehajúcich exekučných konaní, ale nasvedčuje tomu aj skutočnosť, že dlžník zmenou správania, konkrétne stopnutím dobrovoľných čiastočných úhrad svojich záväzkov, tri mesiace pred zahájením procesu domáhania sa oddlženia konkurzom, čo nerozporoval, sa snažil nasimulovať svoju platobnú neschopnosť za účelom dosiahnutia oddlženia. Tieto skutočnosti možno považovať za dôvody spochybňujúce poctivý zámer žalovaného, ktorý je dôvodom pre zrušenie oddlženia. Aj keď je výpočet dôvodov pre posúdenie otázky poctivého zámeru vymedzený v ust. § 166g ods. 2 ZKR len demonštratívny, súd s prihliadnutím na tieto dôvody za posúdenia individuálnych okolností tejto veci dospel k názoru, že konanie žalovaného má znaky nepoctivého zámeru a jeho správanie sa možno podradiť pod situáciu upravenú v § 166g ods. 2 písm. e) a f) ZKR. Žalovaný v rámci konania neuviedol žiadne skutočnosti vyvracajúce tvrdenia žalobcu, či už v otázke platobnej neschopnosti alebo poctivého zámeru, ani žiadne tvrdenia, pre ktoré by mal súd hľadieť na žalovaného miernejšie. Rovnako žalovaný nepreukázal, že by vynaložil úprimnú snahu riešiť svoj dlh v medziach svojich možností a schopností, napr. že sa snažil zabezpečiť iný zdroj príjmov, z ktorého by mohol uhrádzať svoje záväzky alebo eliminoval svoje výdavky za účelom čo najvyššej miery uspokojovania svojich veriteľov. Súd vedený týmito úvahami rozhodol tak, ako je uvedené v prvej časti výroku tohto rozhodnutia.