Zjednotenie výkladu ustanovenia § 23 Trestného poriadku.

I. Medzi dôležité dôvody na odňatie a prikázanie veci podľa § 23 Trestného poriadku patrí aj vylúčenie všetkých sudcov príslušného súdu z vykonávania úkonov trestného konania.

Rozhodujúcou je v tomto smere existencia niektorého z dôvodu vylúčenia podľa § 31 Trestného poriadku, ktorý musí byť daný u všetkých sudcov príslušného súdu, resp. v prípade krajského súdu u všetkých sudcov dotknutého kolégia. Preto ak sa podľa § 32 ods. 6 Trestného poriadku o námietke zaujatosti vznesenej voči konkrétnemu sudcovi, ktorá je založená na iných dôvodoch ako dôvodoch podľa § 31 Trestného poriadku, nekoná, a teda takáto námietka nie je spôsobilá vyvolať konanie o vylúčení ani konkrétneho (jednotlivého) sudcu, o to viac nie je potrebné konať ani o návrhu na odňatie a prikázanie veci, ktorý je založený len na takejto procesne neúčinnej námietke zaujatosti smerujúcej voči všetkým sudcom príslušného súdu (argumentum a minori ad maius). Túto skutočnosť je však nevyhnutné procesne zaznamenať, aby bolo zrejmé, že takýto návrh na odňatie a prikázanie veci nezostal nepovšimnutý.

Pokiaľ v takejto situácii predloží príslušný súd návrh na odňatie a prikázanie veci najbližšie spoločne nadriadenému súdu, ten mu ho bez rozhodnutia vráti.

II. Aplikácia ustanovenia § 23 Trestného poriadku v prípade, keď má o veci rozhodovať Najvyšší súd Slovenskej republiky, nie je možná, pretože návrhom na odňatie a prikázanie veci sa možno domáhať len zmeny miestnej (a nie vecnej či funkčnej) príslušnosti. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako vrcholný orgán výkonu všeobecného súdnictva v trestných veciach však nemá v tomto smere „alternujúci súd“, pričom v rámci hierarchie súdov v Slovenskej republike ani neexistuje súd, ktorý by o takomto návrhu bol oprávnený rozhodovať.