Zjednotenie právnych názorov senátov ÚS – pri rozhodovaní o sťažnosti nemá sudca právomoc rozhodnúť aj o výške náhrady trov sťažnostného konania

I. V rozpore so základným právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a s právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je právny názor, podľa ktorého sudca súdu prvej inštancie pri rozhodovaní o sťažnosti podľa § 239 Civilného sporového poriadku proti uzneseniu vyššieho súdneho úradníka podľa § 262 ods. 2 Civilného sporového poriadku o výške náhrady trov konania má právomoc rozhodnúť aj o náhrade trov, ktoré stranám vznikli v súvislosti s rozhodovaním o sťažnosti proti uzneseniu vyššieho súdneho úradníka o výške náhrady trov konania.

II. Právomoc rozhodnúť o trovách sťažnostného konania nemožno vyvodiť ani z § 251 CSP, podľa ktorého trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky, ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva. Toto ustanovenie nemožno vykladať bez vzťahu k ustanoveniam § 262 ods. 1 CSP, § 396 CSP a § 453 CSP, z ktorých vyplýva, že sa rozhoduje len o nároku na náhradu trov konania na súde prvej inštancie, odvolacieho a dovolacieho konania. Vo vzťahu k iným čiastkovým a vedľajším postupom všeobecných súdov, ktorým je aj rozhodovanie o výške náhrady trov konania, zákon neustanovuje ich právomoc rozhodovať o výške náhrady trov konania. Z dikcie CSP „všetky... výdavky“ nemožno vyvodiť, že akýkoľvek výdavok či iný náklad strany sporového konania musia byť nahradené ako trovy konania. Práve naopak. K náhrade trov konania možno pristúpiť len v zákonom jasne ustanovených situáciách (skončenie konania na súde prvej inštancie, pri rozhodnutí odvolaní alebo o dovolaní) a len v ich procesnom priestore sa, rešpektujúc čl. 51 ods. 1 ústavy, možno domáhať náhrady „všetkých“ výdavkov spĺňajúcich kvality normované v § 251 CSP.