Združovanie v komorách s povinným členstvom nie je združovaním

Zo zákonnej úpravy obsahu a ochrany vlastníckeho práva štátu teda vyplýva, že ide o majetok štátu vo verejnoprospešnej a nepodnikateľskej sfére účelovo určený na výkon verejnoprospešných činností a verejných funkcií, ktoré sú úplne alebo čiastočne financované zo štátneho rozpočtu. Z obsahu vlastníckeho práva štátu ako vlastníka a z obsahu práv a povinností správcu, ktorý má v správe majetok štátu, ďalej vyplýva, že základným predpokladom pre vznik a trvanie správy majetku štátu je jeho určenie a užívanie „na plnenie úloh správcu v rámci predmetu jeho činnosti alebo v súvislosti s ním“. Správca, ktorý tento predpoklad nespĺňa, nemôže legitímne očakávať, že jeho správa majetku štátu zostane napriek tomu zachovaná. Z takto vymedzeného účelu a obsahu správy majetku štátu nemožno potom vyvodiť záver, že správcovi, ktorý na základe zákona spravuje majetok štátu, vzniká k tomuto majetku také „právo alebo iná majetková hodnota“, ktoré sa svojou povahou rovnajú alebo sú podobné vlastníckemu právu štátu k tomuto majetku a ktoré preto musia byť aj predmetom ústavnej ochrany podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, tak ako je jej predmetom vlastnícke právo štátu. Ani s ohľadom na to, že správcom je neštátna právnická osoba, ktorá správu majetku štátu na základe zákona dlhodobo vykonáva, nemožno postavenie správcu pri správe majetku štátu z hľadiska tohto článku ústavy zamieňať s postavením štátu ako vlastníka. Zákonodarca prijatím napadnutých ustanovení teda nezasiahol do základného práva Matice slovenskej v zmysle čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy.

...Komory slobodných povolaní nie sú združeniami v zmysle čl. 11 Dohovoru, ktorý garantuje slobodu združovania, ale sú považované za súčasť sústavy orgánov štátu. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, resp. bývalej Európskej komisie pre ľudské práva (...) vyplýva, že nie každá právnická osoba ustanovená podľa vnútroštátneho práva sa môže považovať za poškodenú v dôsledku porušenia práv priznaných dohovorom alebo jeho protokolmi. Tak napríklad komory slobodných povolaní, ako sú advokátske, lekárske alebo notárske komory, ustanovené predpismi verejného práva alebo na ich základe (zákonom alebo rozhodnutím verejného orgánu) za účelom kontroly a rozvíjania týchto povolaní pri plnení im zverených významných verejnoprávnych funkcií na ochranu občanov, nie sú združeniami v zmysle čl. 11 Dohovoru, ktorý garantuje právo na slobodu združovania, ale sú súdom považované za súčasť sústavy orgánov štátu (pozri sťažnosť č. 44319/98, rozhodnutie z 3. apríla 2001 a v ňom citované ďalšie rozhodnutia).