Zamietnutie žiadosti o vyrovnávací príplatok a preskúmanie rozhodnutia generálneho riaditeľa Sociálnej poisťovne vo svetle článku 20 ods. 1 Zmluvy medzi SR a ČR o sociálnom zabezpečení

Dôchodkové poistenie, teda aj starobné poistenie ako poistenie na zabezpečenie príjmu v starobe a pre prípad úmrtia, vykonáva Sociálna poisťovňa (§ 120 ods. 1 v spojení s § 2 písm. b/ bod 1. zákona č. 461/2003 Z. z.). Iný orgán, ktorý by vykonával všeobecné sociálne poistenie, v Slovenskej republike nie je. Práve z toho dôvodu podľa názoru súdu je Sociálna poisťovňa v zmysle vyššie uvedeného povinná vypočítať starobný dôchodok poistencovi aj podľa zákona č. 461/2003 Z. z. samostatne a priznať mu ho v takej výške, aby súčet jeho starobných dôchodkov z Českej republiky a Slovenskej republiky po zohľadnení menového kurzu nebol nižší ako dôchodok poistenca, ktorý počas svojho produktívneho života získal rovnakú dobu poistenia a rovnaké príjmy len u zamestnávateľov, ktorí mali sídlo na území Slovenskej republiky...

S občanmi, ktorých zamestnávatelia mali do 31. decembra 1992 sídlo na území Českej republiky nie je možné zaobchádzať inak ako s občanmi, ktorých zamestnávatelia mali do 31. decembra 1992 sídlo na území SR, a to aj v tom prípade, že nespĺňajú podmienky pre priznanie nároku na vyrovnávací príplatok podľa § 69b zákona č. 461/2003 Z. z.

Pri posudzovaní dôchodkových nárokov je potrebné vychádzať priamo z Ústavy SR ako základného zákona Slovenskej republiky, konkrétne zo zákazu diskriminácie podľa článku 12 Ústavy SR a práva občana na primerané hmotné zabezpečenie v starobe, plynúceho z článku 39 ods. 1 Ústavy SR. Samotná okolnosť, že prejednávanú právnu vec príslušné právne predpisy nepokrývali, je z hľadiska nároku žalobcu na primerané zabezpečenie v starobe nepodstatná; ak taká úprava absentuje, respektíve je neúplná, lebo zákonodarca pri tvorbe právneho predpisu opomenul možné dopady na spomínanú skupinu starobných dôchodcov, prípadne pokiaľ nereagoval na také dopady, potom pri posudzovaní dôchodkových nárokov žalobcu treba vychádzať priamo z článku 12 a článku 39 ods. 1 Ústavy SR ako nielen základného zákona SR, ale aj ako prameňa základných hodnôt spoločnosti.