Zákon o správe majetku štátu

1. Osobitnú právnu úpravu dispozičných oprávnení správcu majetku štátu treba považovať za ochranu majetku štátu s osobitným zreteľom na to, že štát je síce vlastníkom, ale na rozdiel od iných vlastníkov vlastnícke práva nevykonáva sám, ale prostredníctvom správcov majetku štátu. Preto zákonnú úpravu o dočasnom charaktere zmlúv o nájme alebo výpožičke majetku štátu, ktorých obsahom nie sú vlastnícke práva, nemožno hodnotiť ako rozpor s čl. 13 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, ale ju treba považovať za ústavne konformný spôsob právnej reglementácie nakladania s majetkom štátu a v jeho záujme. V prijatí zákonného obmedzenia dispozičného oprávnenia správcov majetku štátu nemožno preto vidieť preferovanie určitého typu vlastníckeho práva, ale krok k zamedzeniu zneužívania majetku štátu spôsobom, ktorý je v rozpore s jeho ekonomickým určením.

 2. Zákonný príkaz pre zmluvné vzťahy týkajúce sa majetku štátu pro futuro, ktorého nedodržanie je limitované hrozbou neplatnosti právnych úkonov, je v limite zákonnej ochrany majetku štátu.

 3. Využitie zákonných nástrojov na presadenie verejného záujmu (záujmu štátu) do zmluvných vzťahov nie je vylúčené, ak nejde o uzavreté právne vzťahy. Priamy zákonný zásah do uzavretých právnych vzťahov (sankcia neplatnosti zmluvy priamo zo zákona) však je porušením princípu právnej istoty ako imanentného znaku právneho štátu.

 4. Za rozpor s princípom právnej istoty považuje Ústavný súd Slovenskej republiky taký stav, keď dôvodom na uplatnenie neplatnosti celej zmluvy priamo zo zákona je nesplnenie zákonných podmienok len časti zmluvy bez problémov oddeliteľnej od ostatných častí zmluvy.