Zaistenie cudzincov; alternatívy k zaisteniu; neaplikácia vnútroštátnej právnej úpravy pre rozpor s právom Európskej únie

1. [...] vzhľadom na rozpor vnútroštátnej právnej úpravy § 89 ods. 2 druhej vety zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ktoré neumožňuje uložiť alternatívy k zaisteniu, s právom Európskej únie, vnútroštátna právna úprava ostane ponechaná neaplikovaná a správny orgán bude vo veci zaistenia pristupovať individuálne a v súlade s princípom proporcionality, po zohľadnení možnosti využitia miernejších opatrení, ktoré zákon č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v § 89 ods. 1 ponúka. Až v prípade, že dospeje k záveru, že v konkrétnom prípade nie je možné uplatniť iné dostatočne účinné a miernejšie donucovacie opatrenia a že v prípade štátneho príslušníka tretej krajiny hrozí riziko jeho úteku alebo sa vyhýba príprave návratu či vykonaniu odsunu alebo ich inak sťažuje, rozhodne o zaistení štátneho príslušníka tretej krajiny ako o prostriedku ultima ratio.

2. Zaistenie štátneho príslušníka tretej krajine nie je možné využívať rutinne a systematicky na každé konanie vo veci administratívneho vyhostenia podľa § 82 ods. 2 písm. a) a písm. b) zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Zaisťovanie cudzincov sa považuje za svojvoľné, ak nie je potrebné vzhľadom na všetky okolnosti prípadu a nie je primerané sledovaným cieľom.