Vyjadrenie spoločného záujmu veriteľov v reštrukturalizačnom pláne

Ak má byť spoločný záujem veriteľov nadradeným záujmom všetkých veriteľov, jeho vyjadrenie v reštrukturalizačnom pláne musí byť logickým vyústením väčšinového konsenzu veriteľov dlžníka. V tomto smere sa však natíska legitímna otázka, do akej miery môže plán vyjadriť spoločný záujem všetkých veriteľov, keď (z hľadiska počtu hlasov) rozhodujúci veritelia nehlasovali, pretože ich pohľadávky boli správcom (možno účelovo?) popreté, a o prijatí plánu na schvaľovacej schôdzi rozhodli veritelia absolútne minoritných pohľadávok? Aj keď okolnosti reštrukturalizácie dlžníka určitým spôsobom indikujú odpoveď na nastolenú otázku, jej zodpovedanie ústavným súdom by bolo predčasné.
Je totiž zákonnou povinnosťou okresného súdu, ktorý má právomoc rozhodnúť o potvrdení, ale aj o zamietnutí plánu, preskúmať konkrétne okolnosti reštrukturalizácie dlžníka vo väzbe na kritériá, ktoré ústia do zamietnutia plánu, a až v prípade ich absencie rozhodnúť o potvrdení plánu. Rozhodnutie o potvrdení reštrukturalizačného plánu má zároveň rýdzo formalistický charakter, keď okresný súd plán formálne prijatý na schvaľovacej schôdzi skôr kreovanou väčšinou potvrdil, materiálna stránka predmetnej reštrukturalizácie však ostala mimo jeho pozornosti. Zákonné kritériá pre zamietnutie plánu však vylučujú, aby postavenie súdu rozhodujúceho o potvrdení plánu bolo pasívne, obmedzujúce sa na jednoduché konštatovanie, že ,dôvody na zamietnutie plánu zistené neboli“. Naopak, úlohou reštrukturalizačného súdu je pôsobiť v procese reštrukturalizácie aktívne tak, aby reštrukturalizácia nemohla byť vnímaná ako proces účelového spolupôsobenia dlžníka a správcu (prípadne aj niektorých veriteľov) s cieľom vylúčiť významných veriteľov z rozhodovania a hlasovania, a tak dosiahnuť výsledok, ktorý by pri ich účasti na hlasovaní zrejme dosiahnutý nebol.