VD a SR

1. Článok 12 ods. 2 písm. a) a d) smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/6/ES z 28. januára 2003 o obchodovaní s využitím dôverných informácií a o manipulácii s trhom (zneužívanie trhu), ako aj článok 23 ods. 2 písm. g) a h) nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 596/2014 zo 16. apríla 2014 o zneužívaní trhu (nariadenie o zneužívaní trhu) a o zrušení smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/6/ES a smerníc Komisie 2003/124/ES, 2003/125/ES a 2004/72/ES v spojení s článkom 15 ods. 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2002/58/ES z 12. júla 2002, týkajúcej sa spracovávania osobných údajov a ochrany súkromia v sektore elektronických komunikácií (smernica o súkromí a elektronických komunikáciách), zmenenej smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2009/136/ES z 25. novembra 2009, v spojení s článkami 7, 8 a 11, ako aj s článkom 52 ods. 1 Charty základných práv Európskej únie sa má vykladať v tom zmysle, že: bránia legislatívnym opatreniam, ktoré na účely boja proti trestným činom súvisiacim so zneužívaním trhu, medzi ktoré patrí aj obchodovanie s využitím dôverných informácií, preventívne stanovujú všeobecné a nediferencované uchovávanie údajov o prenose dát po dobu jedného roka odo dňa ich zaznamenania.

2. Právo Únie sa má vykladať v tom zmysle, že bráni tomu, aby vnútroštátny súd obmedzil časové účinky vyhlásenia neplatnosti podľa vnútroštátneho práva vo vzťahu k vnútroštátnym právnym predpisom, ktoré jednak ukladajú prevádzkovateľom elektronických komunikačných služieb povinnosť všeobecného a nediferencovaného uchovávania údajov o prenose dát, a na druhej strane umožňujú poskytnutie takých údajov príslušnému finančnému orgánu bez predchádzajúceho súhlasu súdu alebo nezávislého správneho orgánu, pričom k tomuto vyhláseniu neplatnosti došlo z dôvodu nezlučiteľnosti týchto právnych predpisov s článkom 15 ods. 1 smernice 2002/58, zmenenej smernicou 2009/136, v spojení s Chartou základných práv Európskej únie. Prípustnosť dôkazov získaných na základe vnútroštátnych právnych predpisov, ktoré sú nezlučiteľné s právom Únie, patrí podľa zásady procesnej autonómie členských štátov do pôsobnosti vnútroštátneho práva, pod podmienkou dodržania najmä zásad ekvivalencie a efektivity.