V spore o vydanie bezdôvodného obohatenia za užívanie pozemkov pre potreby posúdenia nároku na náhradu trov závisí určenie výšky náhrady za užívanie od úvahy súdu

I. Sťažovateľ predovšetkým zdôrazňuje, že v konaní bol úspešný v celom rozsahu napriek skutočnosti, že mu nebolo priznané bezdôvodné obohatenie vo výške vyplývajúcej zo znaleckých posudkov, ktoré predložil. Podstatné je podľa neho totiž, že právo na vydanie bezdôvodného obohatenia mu bolo priznané za celé žalobou požadované obdobie, pretože v danom prípade treba rozlišovať, čo je hlavné a čo je sprevádzajúce. Hlavné je, že žalovaný užíval pozemky sťažovateľa bez zaplatenia akejkoľvek náhrady a sprevádzajúca je výška náhrady za takéto užívanie pozemku. Ak mal sťažovateľ v hlavnej časti konania plný úspech, potom bolo potrebné priznať mu procesný úspech v plnom rozsahu, vychádzajúc z prisúdenej istiny, lebo výška bezdôvodného obohatenia je iba druhotná a nadväzujúca. Aj keď Civilný sporový poriadok na rozdiel od už zrušeného Občianskeho súdneho poriadku nemá ustanovenie obdobné § 142 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku, aj za súčasného stavu je možné použitím analógie v zmysle čl. 4 Civilného sporového poriadku postupovať podľa ustanovenia § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku a priznať úspešnému žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Žalobcu totiž nemožno zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku sporu, ktorý závisí od znaleckej činnosti, resp. od úvahy súdu. Takýto právny názor zastáva aj rešpektovaná odborná literatúra, ale aj ústavný súd.

II. Podľa názoru ústavného súdu treba v tejto otázke dať za pravdu sťažovateľovi. Je preukázané, že všeobecné súdy pri ustaľovaní výšky bezdôvodného obohatenia (teda pri ustaľovaní sumy, na zaplatenie ktorej bol žalovaný zaviazaný) vychádzali z troch rozličných znaleckých posudkov, pričom dva z nich predložil sťažovateľ a jeden zasa žalovaný. Vo všetkých týchto znaleckých posudkoch bola výška bezdôvodného obohatenia ustálená pomerne výrazne odlišnými sumami. Na tomto základe napokon všeobecné súdy vlastnou úvahou dospeli k záveru, podľa ktorého za primeranú považovali takú výšku bezdôvodného obohatenia, ktorú žalovaný uznal a ktorá sa preto v rozsahu uznania stala nespornou. Je preto celkom zrejmé, že meritórny výsledok konania závisel od znaleckých posudkov, ako aj (v konečnom dôsledku) od úvahy všeobecných súdov.