Ústav pamäti národa – Dôveryhodnosť svedkov – Dokazovanie v dovolacom konaní – Pasívna vecná legitimácia

Príslušníci Štátnej bezpečnosti Československej socialistickej republiky sa svojou činnosťou aktívne podieľali na presadzovaní odsúdeniahodného komunistického režimu. Pokiaľ všeobecné súdy vychádzajú pri rozhodovaní o nimi prejednávaných veciach aj z výpovedí svedkov, ktorí boli príslušníkmi Štátnej bezpečnosti, sú tieto súdy bezpodmienečne povinné úplne a vyčerpávajúco vo svojich rozhodnutiach odôvodniť, z akých dôvodov považujú týchto svedkov za dôveryhodných a ich výpovede za pravdivé a dôveryhodné.

V dovolacom konaní sa dokazovanie nevykonáva (§ 243a ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, § 442 Civilného sporového poriadku), dovolacie konanie má prieskumnú povahu, so zreteľom na ktorú v dovolaní nemožno uplatniť také „nové“ skutočnosti alebo dôkazy vo veci samej, ktoré pri rozhodovaní nemali možnosť vziať na zreteľ už súdy nižších stupňov. Pri posudzovaní prípustnosti dovolania sú bez významu okolnosti, ktoré nastali až po právoplatnom skončení konania. Pri porušení opísaných princípov zo strany dovolacieho súdu v dovolacom konaní dovolací súd nevytvára podmienky pre spravodlivé rozhodovanie vo veci, pričom toto jeho pochybenie je také závažné, že dosahuje intenzitu porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Ústav pamäti národa nie je pasívne vecne legitimovaný zo žalôb o ochranu osobnosti ani z hľadiska zodpovednosti za neoprávnenú evidenciu, ako ani z hľadiska zodpovednosti za zverejnenie tejto evidencie.

Vzťah medzi osobami evidovanými v registračných protokoloch Štátnej bezpečnosti a štátnym orgánom zjavne nemožno označiť za súkromnoprávny, a teda aplikovať na neho ochranu osobnosti.