ÚS SR k určeniu súdneho poplatku v konaní o zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva

I. Aj prípadné odchýlenie sa súdu od existujúcej skoršej judikatúry v konkrétnom prípade by mohlo predstavovať zásah do základných práv a slobôd účastníka konania len za predpokladu, že by bolo dôsledkom arbitrárnosti alebo zjavnej neodôvodnenosti súdneho rozhodnutia v prerokovávanej veci. Ani z argumentov sťažovateľov nie je možné jednoznačne uzavrieť, že nimi citované uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 4 MCdo 10/2009 predstavuje z pohľadu zachovania princípu právnej istoty ustálenú prax najvyšších súdnych autorít. To nemožno bez ďalšieho vysloviť ani v súvislosti s obsahom zjednocujúceho stanoviska najvyššieho súdu ČSSR R 33/82, ktoré je relativizované aj jeho už spomínanou neakceptáciou zo strany právnej doktríny.

II. Ústavný súd vzal na vedomie existenciu rôznej judikatúry pri výklade § 7 ods. 9 zákona o súdnych poplatkoch, avšak opakuje, že nie je jeho úlohou zjednocovať judikatúru všeobecných súdov. Okresný súd svoj záver logicky a presvedčivo odôvodnil. Bez toho, aby sa ústavný súd priklonil k jednej z uvedených línií rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, konštatuje, že ide o výklad podústavnej normy, ktorý prislúcha najmä všeobecným súdom, a v tejto konkrétnej veci ústavný súd neidentifikoval žiadne extrémne vybočenie z interpretácie alebo aplikácie príslušných ustanovení zákona, ktoré by v tejto veci mohli dosiahnuť ústavnoprávny rozmer.