ÚS SR k stanovisku, že oslobodenie od súdnych poplatkov sa nevzťahuje na dovolacie konanie
I. Najvyšší súd v odôvodnení svojho napadnutého rozhodnutia sa ústavne konformným spôsobom zaoberal a vysporiadal so sťažovateľovou kľúčovou otázkou a vysvetlil pomerne na širokom priestore a presvedčivo, prečo oslobodenie od súdnych poplatkov na základe rozhodnutia súdu podľa § 138 OSP (ktorému zodpovedá § 254 platného CSP, pozn.) na celé konanie sa nevzťahuje na mimoriadny opravný prostriedok, ktorým je dovolanie.
II. Sťažovateľov argument, že použitý výraz celé konanie v § 138 ods. 1 OSP (analogicky § 254 CSP – pozn.) treba vykladať v zmysle ním uvedených rozhodnutí ESĽP, je nenáležitý, pretože v označených rozhodnutiach sa ESĽP síce zaoberal pojmom celé konanie, ale len v súvislosti a na účely namietaného porušenia práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Takisto argument sťažovateľa, že o otázke jeho oslobodenia bolo právoplatne rozhodnuté, a preto tu existuje prekážka rozhodnutej veci, je mylný, pretože to platí len pre účely základného konania, teda do právoplatného skončenia veci, pričom poplatková povinnosť sťažovateľa vznikla v súvislosti s podaným dovolaním. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd je toho názoru, že niet relevantnej spojitosti medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu a namietaným porušením označených práv sťažovateľa.
Súhlas s použitím cookies
Vlastné nastavenie cookies