ÚS SR: K povinnosti postúpenia veci veľkému senátu NSS v prípade plánovaného odklonu od ustálenej súdnej praxe a k následkom jej porušenia

Hoci Správny súdny poriadok v účinnom znení nezakotvuje výslovne povinnosť postúpiť vec veľkému senátu správneho kolégia najvyššieho súdu (aktuálne najvyššieho správneho súdu – pozn.) (ako je to v Civilnom sporovom poriadku, v ktorom je táto povinnosť explicitne vyjadrená v znení § 48 ods. 1 prvej vete) v prípade, ak sa konajúci senát mieni odkloniť od ustálenej rozhodovacej praxe. Napriek tomu ústavný súd zastáva názor, že s prihliadnutím na zmysel a účel § 22 ods. 1 v spojení s § 466 SSP je nesporné, že ani v správnom súdnom konaní predloženie veci na rozhodnutie veľkému senátu najvyššieho súdu nezávisí od voľnej úvahy trojčlenného senátu správneho kolégia najvyššieho súdu, t. j. že za splnenia všetkých zákonných predpokladov možno z právnej úpravy aj vo veciach patriacich do sféry správneho súdnictva vyvodiť povinnosť senátu najvyššieho súdu predložiť vec veľkému senátu. Prípadné nepostúpenie veci veľkému senátu je pritom v zmysle judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 127/2019, IV. ÚS 494/2018) primárne spôsobilé vyvolať neprípustný zásah do základného práva účastníka konania na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy (ktorého porušenie však sťažovateľka nenamietala, pozn.), no zároveň predstavuje aj porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, pretože rozhodovanie v zákonom stanovenej formácií najvyššieho súdu nepochybne patrí do rozsahu tohto základného práva.