ÚS SR: K odmietnutiu návrhu na vyhlásenie konkurzu ohľadom dcérskej spoločnosti doloženého pohľadávkami zo zmeniek vystavených materskou spoločnosťou

I. Sťažovateľka tvrdí, že mestský súd tým, že bez zákonnej opory a v rozpore s rozhodovacou praxou súdov skúmal ešte pred začatím konkurzu existenciu hmotnoprávneho vzťahu medzi sťažovateľkou ako veriteľkou na jednej strane a dcérskou spoločnosťou zmenkového dlžníka na strane druhej a odmietol jej návrh na začatie konkurzu, porušil jej základné právo na prístup k súdu podľa označených referenčných noriem.

II. Sťažovateľkinej argumentácii možno porozumieť, pretože prieskum pohľadávky pred začatím konania sa obmedzuje na základné parametre pohľadávky. Táto koncepcia v ZKR je vyvážením medzi ochranou pozície subjektu, proti ktorému smeruje návrh na konkurz, a nutnosťou efektivity a pružnosti bankrotov v ekonomickom živote. Z tohto dôvodu ZKR v § 14 ods. 1 upravuje konanie pred začatím konkurzu, v ktorom sa preverujú náležitosti návrhu a ktoré je viazané prísnymi lehotami.

III. Z hľadiska ústavnoprávneho však ústavný súd konštatuje, že mestský súd na svoje rozhodnutie zákonnú oporu mal, a to vo slove „pohľadávka“ v § 12 ods. 2 ZKR. Z napadnutého rozhodnutia vyplýva, že mestský súd už a limine v režime § 14 ods. 1 ZKR zistil, že medzi veriteľom a „dlžníkom“ nemôže prima facie vzniknúť hmotnoprávny vzťah. Tomu zodpovedá aj procesný pojem „odmieta“ vyhradený základným procesným podmienkam. V prerokúvanej veci tak vznikla osobitná skutková a právna situácia, keď veriteľ odvodzoval svoju pohľadávku na základe koncernového práva, na základe prerušenia tzv. korporátneho závoja.

IV. ZKR takúto situáciu explicitne nepredpokladá a vzhľadom na osobitnosť daného typu vzťahu je to z hľadiska legislatívneho pochopiteľné. Mestský súd mal dve možnosti výkladu, a to buď preferovať (i) na jednej strane ochranu adresáta konkurzu, dlžníka a ostatných „skutočných“ veriteľov, alebo na (ii) strane druhej sťažovateľku – veriteľku materskej spoločnosti. Mestský súd v podstate rozhodol, že voči adresátovi má sťažovateľka takpovediac ne‑pohľadávku, teda domnelý nárok, ktorý ani neprekročil prah spornej pohľadávky, a návrh sťažovateľky odmietol. Potvrdenie audítora nemôže nahradiť skutočnosť, že pohľadávka právne neexistuje.