ÚS k NS SR sp.zn. 8Cdo/163/2018: K možnosti stanovenia začiatku plynutia subjektívnej premlčacej doby nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia pri bezpoplatkovosti a bezúročnosti úveru od uzatvorenia zmluvy a plnenia spotrebiteľa

I. Rozhodnutia Najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 67/2011 a sp. zn. 5 Cdo 121/2009 nedávajú odpoveď na otázku, či je namieste plynutie začiatku subjektívnej premlčacej doby odvíjať od znalosti spotrebiteľa o právnej úprave zakotvujúcej bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru (uplatnenie zásady „neznalosť zákona neospravedlňuje“), ani na otázku, či za takéhoto stavu je moment, kedy reálne dôjde k plneniu spotrebiteľa nad rámec istiny, rozhodujúcim z pohľadu záveru o nadobudnutí skutočnej vedomosti spotrebiteľa o vzniku bezdôvodného obohatenia. V tomto kontexte je potrebné sa vysporiadať s otázkou súvisiacou s bežnou životnou skúsenosťou, a síce, či je pravdepodobné, aby dlžník platil veriteľovi plnenie, ak by vedel, že mu toto plnenie nepatrí. Otázkou je, či potom možno za moment, kedy sa dlžník dozvedel o vzniku bezdôvodného obohatenia, a o tom, kto sa bezdôvodne obohatil, považovať uzatvorenie konkrétnej spotrebiteľskej zmluvy o spotrebiteľskom úvere.

II. Sťažovateľ vymedzil tri podotázky, ktoré súvisia so zodpovedaním spornej právnej otázky, a to (i) čo v tomto prípade predstavuje podstatnú skutkovú okolnosť, ktorú by sa mal spotrebiteľ dozvedieť, aby mu začala plynúť subjektívna premlčacia lehota, (ii) ktorý moment možno považovať za moment nadobudnutia skutočnej vedomosti spotrebiteľa o uvedenej podstatnej skutkovej okolnosti, a napokon (iii) o akú skutkovú podstatu bezdôvodného obohatenia v tomto prípade ide, keďže to nie je zrejmé ani zo samotného rozhodnutia odvolacieho a ani z predchádzajúceho rozhodnutia prvostupňového súdu. Ku každej podotázke uvádza dovolateľ vlastnú argumentáciu a je namieste, aby najvyšší súd dal na tieto otázky odpovede.