Určenie uplatniteľnej legislatívy vo veciach sociálneho zabezpečenia v prípade samostatne zárobkovo činnej osoby vykonávajúcej činnosť na vlastný účet a činnosť na základe pracovnej zmluvy v dvoch členských krajinách EÚ

Žalobkyňou je fyzická osoba s bydliskom v Poľskej republike, ktorá vykonáva činnosť na vlastný účet v Poľskej republike a ktorá zároveň uzavrela pracovnú zmluvu so zamestnávateľom v Slovenskej republike.

Z ustanovenia čl. 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia vyplýva, že uplatniteľné právne predpisy určí inštitúcia členského štátu bydliska osoby (pri porovnaní jazykových znení nariadenia : institution of the place of residence, instituce místa bydliště, der Träger des Wohnorts), ktorá má podliehať čl. 13 základného nariadenia. V prejednávanej veci nebolo sporné, že žalobkyňa má bydlisko v Poľskej republike, a teda na určenie uplatniteľnej legislatívy pre žalobcu je príslušná poľská inštitúcia ZUS.

V danom prípade ide o absenciu jej právomoci vôbec konať vo veciach sociálneho poistenia, keďže zákon o sociálnom poistení, ktorý v rámci právneho poriadku Slovenskej republiky hmotnoprávne i procesnoprávne upravuje oblasť sociálneho poistenia, nie je aplikovateľný. Tá skutočnosť, že nie je možné aplikovať v daných veciach právne predpisy sociálneho poistenia Slovenskej republiky ako celok, vyplýva okrem iného z dikcie čl. 11 ods.1 základného nariadenia, pričom uplatniteľná legislatíva v tejto oblasti pre žalobkyňu bola definitívne určená, a nie je ňou legislatíva Slovenskej republiky. Určenie konkrétnej legislatívy v danej oblasti verejného práva znamená, že príslušná inštitúcia členského štátu, ktorého legislatíva bola takto určená, má právomoc rozhodovať o právach a povinnostiach, ktoré z takto určenej legislatívy vyplývajú. Pokiaľ teda bolo určené, že podľa hlavy II základného nariadenia sú na žalobkyňu uplatniteľné právne predpisy konkrétneho členského štátu, táto skutočnosť vylučuje aplikáciu právnych predpisov regulujúcich danú právnu oblasť iného členského štátu, vrátane procesných predpisov.