Trestný čin usmrtenia vs. trestný čin neposkytnutia pomoci v súvislosti s neposkytnutím potrebnej starostlivosti chorému rodičovi zo strany dieťaťa

I. Povinnosť obžalovaného postarať sa o otca vyplýva z ust. § 56 zák. č. 36/2005 Z.z. o rodine, podľa ktorého deti, ktoré sú schopné samy sa živiť (čo obžalovaný nepochybne vo všeobecnosti je, pretože neštuduje, nie je chorý a pod.), sú povinné zabezpečiť svojim rodičom primeranú výživu, ak to potrebujú, pritom primeranou výživou sa rozumie nie len samotné poskytovanie stravy, ale aj poskytovanie osobnej starostlivosti. Nepochybne túto povinnosť mali aj ostatné deti poškodeného, avšak skutočnosť, že ju poškodenému neposkytli, obžalovaného nijakým spôsobom trestnej zodpovednosti za to, že on potrebnú starostlivosť otcovi neposkytol, nezbavuje. Pokiaľ teda obžalovaný svojim nedbalým konaním zavinil, že poškodenému nebola poskytnutá potrebná starostlivosť, ktorá mohla zabrániť jeho smrti, hoci starať sa o poškodeného bol zo zákona povinný, teda inému z nedbanlivosti spôsobil smrť, a to porušením dôležitej povinnosti uloženej mu podľa zákona, dopustil sa prečinu usmrtenia podľa § 149 ods. 1, ods. 2 písm. a/ Tr. zák. v spojení s ust. § 138 písm. h/ Tr. zák.

II. V konaní obžalovaného nemohlo ísť o prečin neposkytnutia pomoci, pretože podľa ustálenej súdnej praxe naozaj páchateľ, ktorý svojim konaním spôsobí nebezpečenstvo smrti alebo vážnej poruchy zdravia, nezodpovedá za svoje konanie podľa ustanovenia o neposkytnutí pomoci, ale za zavinený následok, ktorý spôsobil. V prejednávanej veci obžalovaný svojim nedbalým konaním zavinil smrť poškodeného, preto jeho konanie nevykazuje znaky trestného činu neposkytnutia pomoci ale samotného poruchového deliktu, teda trestného činu usmrtenia.