Súdny úradník nie je povinný vyzývať na vyčíslenie trov, aj keby ich vynaloženie (bez konkretizácie výšky) vyplývalo zo spisu

I. Ústavný súd konštatuje, že z ustanovení Civilného sporového poriadku súdu pred rozhodnutím o výške náhrady trov konania podľa § 262 ods. 2 CSP nevyplýva povinnosť vyzývať stranu na vyčíslenie trov konania, predloženie dokladov preukazujúcich ich výšku. Súd v zmysle Civilného sporového poriadku rozhoduje o náhrade trov konania z úradnej povinnosti, na druhej strane je však potrebné dodať, že uvedené nemožno interpretovať tak, že táto povinnosť súdu je absolútna. Nie je možné v tomto smere opomenúť dispozičnú zásadu, ktorou je ovládané civilné sporové konanie, keď je na strane sporu, aby sama vyvíjala potrebnú aktivitu v záujme docielenia ochrany práv, priznania jej práv súdom v rozsahu, ktorý jej prináleží. Vzhľadom na uvedené ústavný súd uzatvára, že pokiaľ okresný súd ustálil, že ak sťažovateľka chcela, aby jej bola priznaná aj náhrada cestovného a náhrada za stratu času, teda také zložky trov konania, ktorých konkrétnu výšku súd nemá možnosť vyčísliť len na základe údajov vyplývajúcich zo súdneho spisu, mala sama vyvinúť aktivitu a predložiť pred rozhodnutím vyššieho súdneho úradníka všetky potrebné doklady preukazujúce výšku trov, vyčíslenie trov, tento nemožno vyhodnotiť ako taký, ktorý by popieral zmysel a účel právnej úpravy.

II. Ak aj vyšší súdny úradník mohol mať zo spisu indíciu, že v konaní došlo eventuálne ku vzniku iných trov, okrem tých, ktorých existencia, ako aj výška je zo spisu zrejmá, zamietnutie sťažnosti proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka, ktorý sťažovateľku v súvislosti so zisťovaním výšky týchto ďalších trov nevyzval, celkom zjavne nemožno s poukazom na absenciu zákonnej povinnosti súdu vyzývať strany na predloženie dokladov a vyčíslenie trov konania, ako aj s ohľadom na dispozičnú zásadu považovať za porušenie sťažovateľkiných práv, ktoré by malo ústavnoprávny rozmer.