Sudcovská nestrannosť

Citované zákonné ustanovenie § 49 ods. 1 C. s. p. predpokladá taký vzťah vlastného záujmu sudcu na prejednávanej veci alebo taký jeho osobný vzťah k stranám konania (či len k niektorému z nich), prípadne k ich zástupcom (či len k jednému z viacerých zástupcov, pokiaľ ich v konaní vystupuje viac), ktorý by pri všetkej možnej snahe o správnosť rozhodnutia ovplyvnil jeho objektívny pohľad na vec a v konečnom dôsledku by mohol viesť k vydaniu nezákonného rozhodnutia. Pri uplatnení teórie zdania však nemenej dôležité je, či charakter vzťahu sudcu k veci, k stranám konania alebo k ich zástupcom sám osebe je spôsobilý vzbudiť pochybnosti o tom, že sudca dotknutý niektorým takýmto vzťahom vec skutočne prejedná a rozhodne nestranne. Platí tu potom, že procesu skúmania a aj prípadného preukazovania podlieha len existencia zákonom predpokladaného vzťahu sudcu a nie aj existencia jeho zaujatosti či nezaujatosti (ktorú ako vnútorný psychický vzťah sudcu k veci, k účastníkovi konania alebo k zástupcovi účastníka by bolo preukazovať ťažké, ak nie i nemožné).

I keď v predmetnej veci skutočnosť, že namietaný sudca bol neúspešným v spore, v ktorom protistrana bola zastúpená zástupkyňou žalovanej, mohla u žalovanej viesť k vysloveniu obavy, že namietaný sudca by mohol mať negatívny vzťah k jej zástupkyni, zistené okolnosti (resp. len samotná skutočnosť neúspechu sudcu v spore) neumožňujú bez ďalšieho záver o objektívnej oprávnenosti tejto obavy. Nie je preto možné konštatovať existenciu odôvodnených pochybností o nedostatku nestrannosti namietaného sudcu.