Späťvzatie žaloby podľa Správneho súdneho poriadku

Žalobca je v zmysle § 63 SSP dominus litis a má subjektívne právo vziať žalobu späť do vydania rozhodnutia správneho súdu. Späťvzatím žaloby prejavuje žalobca vôľu dosiahnuť zastavenie konania bez meritórneho rozhodnutia. Zastavenie konania môže byť v niektorých prípadoch podmienené splnením ďalšej podmienky, ktorá je od vôle žalobcu nezávislá, napríklad ak na strane žalobcu vystupuje viac subjektov (§ 34 ods. 2 SSP) alebo na späťvzatie žaloby spoločným zástupcom je potrebný písomný súhlas všetkých zastúpených účastníkov konania (§ 52 SSP). Súhlas ďalšieho účastníka v konaní sa na späťvzatie žaloby nevyžaduje. Rovnako ustanovenie § 63 SSP v spojení s ustanovením § 99 písm. a/ SSP nekladú osobitné požiadavky na kvalitu odôvodnenia návrhu (podania), ktorým žalobca berie žalobu späť.

Povinnosťou správneho súdu je teda jasný dispozičný prejav vôle žalobcu (späťvzatie žaloby) rešpektovať a po späťvzatí žaloby pokračovať v konaní tak, aby bolo toto konanie bez ďalšieho prejednania veci zastavené tak, ako to predpokladá § 99 písm. a/ SSP. Správny súd o zastavení konania rozhoduje uznesením, pričom tento postup má obligatórny charakter. Zákonodarca neponechal na diskrécii správneho súdu, či späťvzatiu žaloby zo strany žalobcu (teda postupu podľa § 63 SSP) vyhovie alebo nie, taktiež mu nezveril právomoc posudzovať kvalitu odôvodnenia takéhoto procesného úkonu žalobcu. Rozsah ingerencie správneho súdu po doručení späťvzatia žaloby žalobcom podľa § 63 SSP spočíva primárne v posúdení, či takýto úkon možno za späťvzatie považovať a pokiaľ áno, či ide o späťvzatie sčasti alebo celkom.

Správnemu súdu nie je daná právomoc posudzovať a prípadne zohľadňovať následky späťvzatia žaloby a ich reflexiu do sféry účastníkov konania v takom rozsahu, ako to požaduje ďalší účastník konania v kasačnej sťažnosti.